V Rimavskej Sobote som chodil do tercie gymnázia v školskom roku 1937 – 1938, do kvarty začal v septembri a potom na akési neúplné vyučovanie v októbri. Študenti – vlakári od Felede (Jesenského) od septembrovej mobilizácie do školy už nechodili, niektorí profesori narukovali, takže vyučovanie bolo suplovanie cez suplovanie a vypĺňané samým náhradným programom. Okupácia južného Slovensko a tak aj Soboty, ktorá čoskoro nasledovala, prerušila moje tunajšie študovanie. Pokračoval som i maturoval v Tisovci a rimavsko-sobotským študentom som už viac nebol. Po mnohoročnom časovom odstupe pozerám na štúdium v tomto meste ako na prerušenú pieseň. Prerušenú peknú pieseň – musím doložiť.
(1994)
Veľa je síl, ktoré tlačia ducha k zemi. Čelí im sila jedna: vôľa – no iba vtedy, keď je vytrvalá.
(1987)
Ale či nebýva nejeden básnik priam zasypaný kvantom svojho vlastného diela? Isteže vädnú listy aj na strome poézie a zráža ich vietor – čas. Mnoho je básnikov a i oni musia bojovať o miesto na slnci. Lenže k tomu dopomáha len najživšia časť ich diela.
(1978)
