Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných desaťročí. Jednak preto, že ňou oslovujú najširšie vrstvy verejnosti, jednak tým, že je žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.), a predsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko a tiež intelektuálny rozmer ich humoru ich spája s tvorbou českej dvojice Voskovec – Werich. Sami autori ich pokladajú za svojich predchodcov. Verejnosť vníma Lasicu a Satinského najmä ako humoristov, avšak s výsadným postavením, ktoré ich odlišuje od iných populárnych zabávačov. Ich komika totiž nemá lacné situačné či aktuálne politické pozadie. To neznamená, že sa vo svojich textoch nevyjadrujú k dôležitým spoločenským otázkam. Naopak, dokážu na ne často problémovo reagovať bez toho, aby produkovali satiru. Ich humor, smerujúci až k nonsensovej klauniáde, je však prevažne založený na mnohoznačnej hre so slovom a významom. Táto poloha absurdnej komiky našla svoj výraz najmä v krátkych skečoch, dialógoch a scénkach. Je však i základným výrazovým prostriedkom ich väčších dramatických útvarov. Absurdita, ktorá vyrastá z hry s jazykom, neznamená u Lasicu a Satinského únik z reality. Tá sa do ich textov vždy vracia v podobe ironického vyrovnávania sa s kultúrnymi a spoločenskými konvenciami, literárnou tradíciou, národnou mentalitou. Ich skeptický humor výrazne vyniká napríklad v konfrontácii s romantickými národnými mýtmi. Všetky tieto charakteristiky sú jasne čitateľné vo vrcholných dielach Lasicu a Satinského: vo voľnom pásme scénok Soirée (hrávalo sa v čase okupácie sovietskou armádou a napriek svojej neangažovanosti sa stalo synonymom slobody umeleckého vyjadrovania) a v divadelných hrách Deň radosti a Náš priateľ René. Posledná nesie ironický podtitul Monumentálna historická freska voľne podľa Jozefa Ignáca Bajzu. Ide o humornú parafrázu prvého slovenského románu z obdobia osvietenstva René mládenca príhody a skúsenosti. Hra Lasicu a Satinského sa zdanlivo tiež odohráva v 18. storočí, v skutočnosti je však aktualizovaná pre súčasnosť. I keď sa v nej vyskytuje viac ako desať postáv, hrajú ich iba dvaja herci – samozrejme Lasica a Satinský. V dialógoch všetkých svojich postáv sa ironicky vyslovujú najmä k slovenskej národnej povahe, ale aj k spoločenským pomerom. Predmetom ich paródie sa stáva rovnako kultúrna tradícia ako nekultúrna realita. S osvietenskou predlohou spája túto hru odstup, ktorý umožňuje racionalita. Z kompozičného hľadiska pôsobí zasa osvietensky uprednostnenie série výstupov či výjavov pred veľkým dramatickým príbehom. Aj táto hra je dôkazom toho, ako Lasica a Satinský vedia prezentovať inteligentný humor, a nestratiť pritom publikum. Lasica sa samostatne profiloval aj ako textár výnimočných kvalít, buď v humoristicko-kabaretnom výraze tradície songov z oblasti malých foriem, ktoré tvoria súčasť veľkomestského koloritu všetkých väčších európskych centier – tým dal Bratislave špecifickú divadelnú auru – ale aj priamymi alúziami a modernou paródiou folklorizmu v jeho civilizačne posunutej, deformovanej podobe.
Eva Faithová
