Milan Richter knižne debutoval v rokoch tzv. normalizácie (t. j. po okupácii Československa štátmi Varšavskej zmluvy r. 1968), charakterizovanej zosilneným ideologickým tlakom na literatúru, ale vlastnú poéziu sa mu pred týmto tlakom podarilo úspešne uchrániť. Podobne ako jeho niekoľko málo básnických rovesníkov vzdoroval tomuto tlaku v tých časoch príklonom k autentickým zdrojom svojho užšieho domova, ktorý preňho predstavovalo Záhorie, špecifický západoslovenský región, kde autor prežil svoje detstvo. Prejavilo sa to už v jeho knižnej básnickej prvotine Večerné zrkadlá (1973), ale z hodnotového hľadiska vo výraznejšej podobe v zbierke Korbáče (1975). Väzba básní na vidiecke prostredie Záhoria znamená ich nasycovanie osobitým koloritom, dotovaným okrem iného prvkami ľudovej kultúry a dialektu, nechýbajú tu však ani pokusy o reflexiu tohto prostredia. V zbierke dominuje ľúbostný motív – stretávame sa tu so sviežou ľúbostnou lyrikou, plnou očarenia dievčenskou krásou a erotickými objavmi. Z tohto prostredia básnikovi vyrastá holanovsky tesaný obraz matky. K najlepším básňam zbierky patrí Elégia (pamiatke R. M. Rilkeho), pozoruhodne otvárajúca vzťah Rilke – láska – poézia. V tretej, motivicky značne rôznorodej zbierke Peľ (1976), ktorej dominuje téma rozprávky, balady, bájky a ktorou sa uzatvára prvé obdobie Richterovej tvorby, prevládajú básne s literárnymi inšpiráciami, pričom autorovi ide o odkrývanie blízkych literárnych, resp. mytologických a folklórnych prameňov a hodnôt (v prípade rozprávky najmä cyklus Pocta Andersenovi). Zbierka Bezpečné miesto (1987) – po desaťročnom nedobrovoľnom odmlčaní – znamená v Richterovom tvorivom vývine posun k civilizačnej poézii, rozvíjanej aj inými príslušníkmi jeho generácie. Civilizačnosť sa u autora premieta tak v problematike jeho poézie, ako aj v nasycovaní textu aktuálnymi reáliami, najmä z oblasti astronómie a kozmonautiky. Do Richterovej poézie vstupujú nové témy: otcovstvo, holokaust a obavy vyvolané akcelerovaným zbrojením. V zbierke Korene vo vzduchu (1992) básnik zhrnul svoje väčšinou časopisecky nepublikované, politicky opozičné básne z 80. rokov. Autor tu nastoľuje krivé zrkadlo praktikám tzv. reálneho socializmu s jeho neslobodou, morálnymi deficitmi a inertnosťou, ale nastavuje krivé zrkadlo aj ľahostajnosti a krutosti sveta vôbec, v širšom časovom zábere, pričom osobitne reflektuje fašistický a stalinistický totalitarizmus a traumu holokaustu, ktorá sa tragicky dotkla aj jeho blízkych. Richterova šiesta zbierka Spoza zamatových opôn (1997) potvrdzuje, že spoznávanie nových, mimoslovenských prostredí, preňho také charakteristické, mu nie je iba zdrojom očarenia, ale aj príležitosťou na básnickú správu o stave súčasného sveta, ktorý v básnikovom vnímaní nie je „bezpečným svetom“, naopak, je priestorom ohrozenia človeka. Lyricky intenzívne sa autor vyrovnáva s matkiným odchodom zo života, pričom evokuje jej životný príbeh i boľavé príbehy svojich príbuzných. Básnicky pozoruhodné je v knihe uchopenie motívu plynutia vlastného individuálneho času. Básne prevažne z prvej polovice 70. rokov, ktoré boli z prvých troch zbierok vyňaté pre „ideologické“ nedostatky, t. j. pre obrazy depresie a zúfalstva, frustrácie a beznádeje, pre ironicko-satirický tón, zhrnul Richter spolu s veršami z ostatných troch rokov do zbierky Anjel s čiernym perím (2000). Zjednocujúcim prvkom sú vertikálne väzby v religióznom i historickom ponímaní bytia, osobité interpretácie fenoménu krásy aj autorovho rodného Záhoria, pričom v básňach z posledného obdobia básnik rozvíja motív kontinuity vlastného rodu poza hranice poznaného, a to najmä v prerozprávaní biblických príbehov. Naďalej ho fascinujú astronomické javy a objavy, technické vynálezy a ich pôsobenie na ľudskú psychiku. Jeho ľúbostné básne pripomínajú svojou boľavosťou a zúfalou nádejou verše zo zbierky Korbáče. Aj v tejto tematickej oblasti si teda autor zachoval kontinuitu, ktorú nenarušilo ani desaťročné „pozastavenie“ jeho publikačnej činnosti, ani cenzorské zásahy z čias normalizácie.
Ján Zambor
