Veľkou prednosťou Janáčovej knihy je, že sľubuje menej, než dáva. Zdanlivo sa tu hrá na vydranej strune autenticity („život sám“). Ocitáme sa v krčmovom suteréne zameniteľného slovenského mestečka, u Janáča sa volá Gelnica, v krčme sa reč vedie najmä o tom, čo v nej štamgasti zažili. Na tejto úrovni by kniha bola solídnym, zručne a čitateľsky ústretovo napísaným anekdotáriom, galériou charakteristických postavičiek, z ktorého sa dajú odčítať sociálne väzby a rozprávačova rodová i osobná skúsenosť. Alkoholizmus tu však nie je stvárnený ako predmet kritiky či výsmechu, ale ako reflektovaná životná stratégia, postoj vychádzajúci z predstavy subjektu o svete a sebe samom. Janáčov rozprávač sa nechá utvárať alkoholom podobne, ako sa niekto iný utvára prostredníctvom kníh alebo kultúry. Rozprávanie je apológiou alkoholizmu a s ním spojeného životného štýlu… Ukazuje sa, že život alkoholika je zaujímavejší než život programového intelektuála a čitateľa.
Vladimír Barborík (Kritická ročenka 2018)
Milo Janáč povedal o svojej próze Milo nemilo, že je to karnevalová kniha. A je to tak. Je to kniha hodnôt, ale opačných, šašovsky prevrátených hodnôt. Pohľad na svet spoza pultu gelnickej krčmy je proste v mnohom opačný než ten, na ktorý sme zvyknutý. Nie sú tu pritom žiadne múdre ponaučenia múdreho autora, ako tie hodnoty správne čítať; karneval trvá po celý čas. Moralizovaniu Janáč odolá dokonca aj v pointe svojho románu, za ktorú sa dá považovať jeho kratučká posledná veta, ktorá sama tvorí zároveň posledný odsek: „Som šťastný muž.“ (s. 199) povie si v nej spokojne asociálny hrdina, nezamestnaný alkoholik bez spoločenského ukotvenia, rodiny, priateľov...
Peter Darovec, Literárni radikáli, Rozum, 2019
Janáčova kniha je napriek tomu vtipná – to slovenská literatúra tiež často nebýva – ale nie je to zasa len súbor veselých krčmových historiek. Ak by to tak bolo, bola by hlúpa. Ale tu sa pod všetkou tou veselosťou stále hýbe temný spodný prúd, čo občas aj vypláva na povrch, do textového popredia. Je to kniha dobre napísaná – napriek zdaniu spontánnosti, jednoduchosti rozprávania, štylisticky prepracovaná. Alebo naopak – napriek všetkej rafinovanosti, hyporbolizácii, grotesknému prekrúteniu jej fikčného sveta je to próza, z ktorej cítiť autentickosť. Janáč skutočne vie, o čom píše. Nie je to žiaden reportážny pohľad zvonka na práve objavený bizarný svet. Je to pohľad insidera, ktorý do tohto sveta naplno patrí, ale dokáže od neho na chvíľu poodstúpiť, aby o ňom mohol zmysluplne napísať.
Peter Darovec, Literárni radikáli, Rozum, 2019
Nie je nič jednoduchšie ako považovať knihu Mila Janáča za stručné dejiny východoslovenského alkoholizmu. Mám však drobnú výhodu, že z ruskej literatúry dobre poznám knihu Venedikta Jerofejeva Moskva – Petušky, čo je kultová ruská kniha a Milo nemilo sú slovenské Moskva – Petušky. Janáč je rafinovaný, vzdelaný prozaik, ktorý si našiel výbornú tému, má na ňu veľa „realitného“ materiálu. Menej intelektuálneho autora by táto téma doslova „zožrala“. Janáč si drží autorský odstup, nepridáva do rozprávania žiadnu reflexiu, spomienkovú či vysvetľovaciu, odohráva sa to v čistom prezente, navyše je treskúco sarkastický a ironický.
Ján Štrasser, Literárny kvocient 24, 2019
Kde to pri Janáčovi začína byť literárne vážne, je jeho jazyk. Je bez debaty, že ide o brilantného štylistu. A nejde len o to, že čitateľ sa v knihe stretne s toľkými synonymami konzumácie alkoholu, o ktorých ani netušil. Janáč je majster krátkych viet a rýchlych dialógov, za ktorými stále cítiť ironickú nadnesenosť autora a radosť zo strieľania point. Pri popisoch nočnej nálady vetami typu „Po cestách hŕbami sa váľajú pijanci“ (aj keď ide o remix Štúra) sa dokonca objavuje záblesk poézie a láskavej hrabalovčiny. Nákresy abstinenčných stavov sú potom už naozaj slušná literatúra a ukazujú silnú stránku autora.
Patrik Garaj, Denník N č. 102/2018
S predohrou Janáčovej knihy na webe súvisí aj rýchla dikcia textu v krátkych odstavcoch. Janáč sa nezdržuje žiadnou charakteristikou postáv či dokonca ich vnútornou psychológiou. Nejde mu o sociálnu sondu do života odpadlíkov zanedbaného regiónu. Ide priamo k veci. Rýchlosť konzumu knihy pritom akoby kopírovala aplikovanie vysokopercentného alkoholu – čiže britký príjem a okamžitý účinok. Výhoda čitateľa je v tom, že všetky tie opice si nemusí preskákať osobne.
Plusom Janáčovho záznamu je jeho autentickosť. Je zrejmé, že gelnickú alkoholovú kultúru si nevymyslel za stolom pri cucaní minerálky, ale reálne si ju odpil. Tým spĺňa veľký tromf literatúry – bez toho, aby na čokoľvek navádzala, nás dostáva v imaginácii do svetov, v ktorých by sme sa bežne nevyskytli. Alebo sa nechceli vyskytnúť.
Patrik Garaj, Denník N č. 102/2018
