Epika Mila Urbana – jeho novely a román Živý bič predstavujú trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry. Hlbokým prienikom do sveta hornooravskej dediny a jej kolektívneho vedomia obohatil našu prózu o výrazný psychologický rozmer a jeho postavy nás dodnes oslovujú svojou nepoddajnosťou, „bojom o vlastné bytie“ (Ján Števček), ktorý v novele Za vyšným mlynom nadobúda až charakter antickej tragédie. Jeho prvé prózy Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitum a i., ktoré vznikli v rokoch 1920 – 1921, majú dnes už len dokumentárnu literárnohistorickú hodnotu, sú výrazom hľadania tém a postáv v bezprostrednom okolí a sú na nich badateľné vplyvy realistických prozaikov M. Kukučína a S. H. Vajanského, krajovo blízkeho poľského autora Przerwu-Tetmajera a postupne čoraz silnejší vplyv ruských románopiscov F. D. Dostojevského a L. Andrejeva. No už o rok neskôr, v roku 1922, vychádza jeho knižný debut, novela Jašek Kutliak spod Bučinky, kde len osemnásťročný autor prvý raz, hoci len v zárodočnej podobe, uplatnil svoju metódu koncentrovanej epiky, ktorá sa neskôr naplno prejavila v jeho vrcholných novelách z knihy Výkriky bez ozveny (V súmraku, Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Rozprávka o Labudovi, Mičinova kobyla, Tajomstvo Pavla Hrona, Svedomie a Staroba) a najmä v novele Za vyšným mlynom, syntéze Urbanových tvárnych postupov, kde sa mu podarilo najhlbšie preniknúť „do súhry síl v človeku i mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iba pasívnou súčasťou prírody, hoci sa im vzpiera aktivitou i citom“ (Vladimír Petrík). Na jar roku 1927 vydáva Urban Živý bič. Literárna kritika ho dnes hodnotí ako kľúčový slovenský medzivojnový román. Dielo malo veľký medzinárodný ohlas a už krátko po vyjdení bol Živý bič preložený do nemčiny (po nástupe fašizmu v Nemecku ho spolu s dielami T. Manna či E. M. Remarqua pálili sfanatizované davy). Román sa odohráva koncom prvej svetovej vojny a tesne po nej v hornooravskej dedine Ráztoky. Skladá sa z dvoch častí: Stratené ruky a Adam Hlavaj. Stratené ruky symbolizujú neschopnosť dedinského kolektívu k aktívnemu činu. V druhej časti románu je nosný príbeh Evy Hlavajovej, ktorej muž Adam je na fronte. Eva podľahne zvodcovi notárovi Okolickému, dedina odsudzuje jej hriech a Eva spácha samovraždu. Adam Hlavaj sa stáva vojnovým zbehom a po návrate domov zvádza vnútorný boj, či sa má pomstiť Evinmu zvodcovi. Namiesto pomsty dáva prednosť prebúdzaniu dedinského kolektívu z pasivity a letargie. Román má aj mnoho iných výrazných postáv. Medzi nimi dominuje vdova Ilčíčka: predstavuje fenomén ľudového buričstva a vzdoru proti nespravodlivej „vrchnosti“. V Živom biči Urban uplatnil tvorivý princíp, ktorý charakterizuje aj jeho vrcholnú novelistiku: vonkajšie udalosti neženú jeho postavy do otvoreného konfliktu so spoločnosťou, ale vnútorne ich stravujú, dramatický konflikt (tu vojna a najmä jej následky) prichádza zvonka, no vlastná dráma sa obracia do vnútra postáv a musia ju riešiť vlastnými silami. Postavy nadobúdajú tak nie vonkajšiu, ale vnútornú „monumentalitu“ (Ján Števček). Na Živý bič voľne nadväzuje román Hmly na úsvite. Popri hornooravských Ráztokách sa príbehové ťažisko románu začína presúvať do malomestského prostredia s fabrikou a s jeho dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi a neskôr až do Prahy a prostredia jej veľkej politiky. Popri Adamovi Hlavajovi sa najvýraznejšou postavou stáva robotník Sedmík, ktorý svoju vieru hľadá v živelnom príklone ku komunistickému kolektivizmu, ale zjavenie sa Krista vo chvíli jeho tragickej smrti naznačuje autorove sympatie k tradičným hodnotám viery pred inými ideologickými koncepciami. Hmly na úsvite nedosahujú umeleckú silu Živého biča a dobová kritika mu vyčítala sujetovú povrchnosť a verbalizmus. Urbanov prechod od archetypálnej slovenskej dediny s jeho vnútorne hlboko zažitými postavami a konfliktmi do prostredia poznačeného mestskými intrigami a všadeprítomnou politickou špinou bol nečakaný a rýchly a preto neorganický a kompozične nevyvážený. Autor román Hmly na úsvite neskôr dva razy prepracoval, ale jeho umelecké nedostatky neodstránil. Treťou časťou cyklu, voľne spojeného postavou Adama Hlavaja, je román V osídlach. Pokračuje v ňom autorova analýza poprevratových pomerov. Nosným príbehom je individualistický akt vzbury skrachovaného študenta Mahúta proti veľkostatkárovi a ministrovi Kálnickému. Po takmer dvadsaťročnej prestávke, v úplne zmenenej spoločenskej i ľudskej situácii (odsun autora na perifériu literárneho i spoločenského života), nadväzuje Urban na „hlavajovskú“ trilógiu románmi Zhasnuté svetla a Kto seje vietor, v ktorých približuje udalosti od jesene 1938 do vypuknutia SNP v auguste 1944. Oproti hĺbkovým sondám do individuálnej i kolektívnej psychiky postáv a prostredia (Živý bič) prinášajú tieto romány povrchné zobrazenie schematicky koncipovaných postáv a udalostí. Z pozostalosti vyšiel román Železom po železe, nadväzujúci na Zhasnuté svetlá, a Kto seje vietor, zachytávajúci chaotické udalosti na konci druhej svetovej vojny. Sila Urbanovho epického talentu sa znova prejavila až v jeho memoárových prózach Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna), Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieke a Sloboda nie je špás. Časovo zachytávajú udalosti, ktoré Urban opisuje aj vo svojich románoch, sú však pútavejšie, plastickejšie a sú zaujímavým svedectvom o mechanizmoch moci, ktoré ovplyvňovali slovenský spoločenský, ale aj duchovný život a osudovo poznačili aj umelecký vývin Mila Urbana. Napriek zložitosti doby M. Urban vytvoril diela trvalej umeleckej hodnoty.
Anton Baláž
