Podstata archaizácie sveta u Urbana je v tom, že prežité, to jest staré, starobylé, starodávne formy života svojej Oravy, povýšil na princíp epického stvárňovania v záujme celkového plánu svojej prózy a celej svojej tvorby (vrátane dramatickej a životopisnej). Urbanovo obľúbené slovo (v rozhovoroch) bol priemetňa. Epický svet má niekoľko priemetní, hovorieval. Jednou zo základných bola v jeho epickej fikcii priemetňa starobylého sveta, od ktorej sa odrážali nové varianty základných situácií v zhode s logikou jeho predstavy sveta, naštepenie nových vrstiev, postavenie nových zrkadiel k bytiu. Bytie, ak takto možno abstrahovať bez predbežných dôkazov, javí sa Urbanovi ako konečno, z ktorého si ukrajuje každý jednotlivec, každá generácia i doba. Je to len už otázka konkrétnych tém a životných celkov, na ktorých túto epickú koncepciu sveta demonštruje.
Ján Števček
Novelistický Milo Urban sa v zložitých procesoch tvarovania pohybuje suverénne. Prejavuje sa to v zhode s jeho intenzívnym tvorivým naturelom i na selekčnej úrovni. Vychádza z konkrétneho geografického impulzu, no v mene hĺbkových prienikov do podstaty človeka má odvahu ma nepodľahnúť a radikálne ho prekročiť.
Stanislav Rakús
Urban je tradičným autorom v tom zmysle, že podobne ako autori realizmu témy čerpal z dedinského prostredia a písal o tom, čo dobre poznal. Nezaujímali ho exotické témy z cudzích krajín, ktoré spracovali iní mladí autori, a ani nechcel byť za každú cenu novátorom a experimentovať. Napriek tomu sa ním stal – azda predovšetkým vďaka lyrickému gestu v prózach. Patrí k prvým autorom prúdu, ktorý je v dejinách slovenskej literatúry označovaný ako lyrizovaná próza. O jeho textoch sa dá vďaka ich významovej nahustenosti, práci s trópami a figúrami, dômyselnej výstavbe a spôsobu rozprávania hovoriť ako o lyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je Urban – novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom.
Marta Žilková
Milo Urban sa rozpomínal na zážitky z detstva a obdobia dospievania viackrát v živote. Spomínal, pritom sníval a uvažoval... Sám so sebou sa rozprával, aby sa v spomínaní duševne osviežoval a ľudsky potvrdzoval svoju identitu (napríklad v rokoch ústrkov a prenasledovania). Sprvoti mali jeho rozpomienky zrejme obrazný charakter, neskôr nadobúdali orálnu artikuláciu, aby sa napokon ustálili v definitívnej skripturálnej podobe. Ale štýl zostal hovorový a rozprávačská situácia je dialogická. Opakovane vysielanými štylistickými signálmi nás o tom autor neustále presviedča. Sugeruje čitateľovi, že aj on je účastníkom aktuálnej rozprávačskej situácie.
Milan Jurčo
V čase, keď sa kultúra ocitne pod kuratelou politiky, nebýva zriedkavosťou, že o vydaní novej knihy, najmä z dobového hľadiska tzv. problémovej, nerozhoduje jej kvalita, ale svojvôľa mocenských štruktúr, v lepšom prípade svojvôľa vplyvných jednotlivcov. Takýto stav doľahol na slovenskú literatúru v päťdesiatych rokoch nášho storočia a v takýchto podmienkach sa uskutočňoval povojnový návrat Mila Urbana do literárneho života.
Zdenko Kasáč
