Žiada sa mi bez otáľania povedať: Mrzáci studenej vojny je výraznejší čitateľský zážitok ako Gold, Zlatko a Zlatoústy. Pútavá, napínavá kniha. Nevyznačuje sa bravúrami, jej devízou je spontánnosť, jednoduchosť, teda pokiaľ ide o jej „fyzickú podobu“, čiže o vety a klebety. Lebo klebetný rozmer tejto knihy si treba ceniť. Žiakova próza nemá síce nič spoločné s poetikou veľmajstra „klebetrománu“ Thomasa Bernharda, ale povedzme, že miestami pripomína príjemno-provokatívnu dráždivosť Slobodovho Rozumu.
Peter Macsovszky
Poetická kvalita básní Jod-Jid je vyvažovaná deklarovaným ľudským hľadaním sa na kóde judaizmu, ktorý je základným významovým pozadím tejto zbierky. Básne, viaceré dokonca s poznámkovým aparátom, kde sú vysvetľované slová z hebrejčiny, východiskovo stavajú na spojení dvoch jazykov – slovenčiny a hebrejčiny. V istom zmysle pripomínajú akési štylistické cvičenia, kde sa Miloš Žiak pohráva so slovami jednak na úrovni ich významového prepojenia, jednak na štylisticko-lexikálnej úrovni... Len niekedy je z toho niečo viac – niečo, čo dokáže zaujať, čo má aj odľahčenú poetickú iskru (napr. Podvečer Jom Kipur). Zjavné je kolísanie medzi intímnou a filozofujúcou výpoveďou, pričom Žiakovi svedčí oveľa viac než vážna referentsko-moralizátorská poloha poetika civilizmu.
Dana Kršáková
