Písanie pre mňa predstavuje darovanú nutnosť, nemiznúce očakávanie a nepredvídateľné vrstvenie textu. Je to najprirodzenejší úkon, ktorému sa pokorne podriaďujem, aby som sa dozvedel viac o sebe, o aprílovej aleji s mohutnými korunami, o uhýbajúcich očiach cudzinky, o detskej dlani mávajúcej vysvietenému rýchliku. V neposlednom rade je to neustále úsilie nevzdialiť sa od svojej chlapčenskej duše, ktorá si navždy zachovala priezračné videnie sveta. Písanie je volanie a čakanie na ozvenu s vedomím večnej neúplnosti a roztratenosti pod nemou hrozbou tikajúceho času. Proces tvorby odkrýva obzory slobodného priestoru, stíšeného azylu s prísľubom improvizovaného úkrytu pred čoraz nebezpečnejším svetom. Ešte stále ma fascinuje skutočnosť, že báseň vzniká v podstate z ničoho, len z nepoľavujúceho vnútorného napätia a ťaživého nepokoja. Napokon chvenie má vždy svoju príčinu a každá výpoveď si neomylne vyberá svoju formu.
Miroslav Brück pre LIC, 2021
