Miroslav Brück photo 1

Miroslav Brück

9. 7. 1964
Skalica

Komplexná charakteristika

Miroslav Brück prvýkrát publikoval v Novom slove mladých v roku 1983. Odvtedy okrem básní uverejňuje aj prozaické texty, recenzie a kultúrnu publicistiku. V povedomí literárnej verejnosti je však zafixovaný primárne ako básnik. Z biografických materiálov je známe, že sústavne žije a pracuje v Skalici. Zbierky vydáva v pravidelných štvorročných intervaloch. Tieto životno-občianske a literárno-kariérne okolnosti navodzujú v súvislosti s verejnou rolou autora význam priestorovej aj časovej stability. Jej analógiu v samotnej autorovej tvorbe predstavuje stabilita, konštantnosť motivicko-tematických, kompozičných aj výrazových parametrov, jej pozitívny vzťah k literárnej tradícii i k tzv. tradičným hodnotám.

Brückova poézia, zhrnutá zatiaľ v šiestich zbierkach, nadväzuje na tradíciu impresionisticky, postsymbolisticky či postkonkretisticky založenej privátnej a civilnej lyriky, ktorá býva ukotvená v zážitkovo-konkrétnych reáliách vidieckej či mestskej krajiny a v každodennej (autobiografickej) životnej skúsenosti. V kontexte slovenskej poézie poslednej tretiny 20. storočia nadväzuje na východiskovú polohu Š. Strážaya a tvorbu autorov tzv. nekonfrontačnej poézie súkromia (J. Zambor, I. Hochel, V. Prokešová, J. Kantorová-Báliková a i.). Začiatkom 90. rokov 20. storočia zastáva tradičnejšiu pozíciu aj medzi tzv. básnikmi súkromia, z ktorých viacerí svoju výpoveď posúvajú smerom k spirituálnej či civilizačnej lyrike, prípadne experimentujú s výrazovými prostriedkami v dekonštruktívnom duchu (okrem M. Brücka sem patria napríklad R. Jurolek, P. Milčák, M. Hatala, K. Chmel, S. Chrobáková, E. Lukáčová, M. Solotruk, J. Beňová, M. Ferenčuhová, R. Tomáš). M. Brück vystupuje v tomto mnohohlase jednotlivo, hoci isté osobné spriaznenie nachádza so spirituálnymi autormi z okruhu vydavateľstiev Solitudo a Modrý Peter, hlási sa aj k priateľstvu so skalickým rodákom, bývalým príslušníkom nadrealistickej skupiny a dlhoročným solitérom Pavlom Bunčákom.

Základom poézie súkromia na prelome 20. a 21. storočia je udržiavanie odstupu od historických, civilizačných a ideologických tlakov, dôraz na nesprostredkovaný individuálny kontakt človeka s najbližším okolím a snaha o vytvorenie privátneho azylu autentického života. Na potvrdenie tohto individualizmu básnici a poetky svoj prehovor nemodulujú ako generačnú, ale vždy ako výsostne osobnú výpoveď. Hodnotová orientácia tejto poézie je pritom skôr tradičná, preferuje osvedčené nadčasové životné opory, potreby a záujmy (príroda, rodisko a domov, rodina a partnerstvo, viera, umenie, fantázia, sexualita) moderného človeka. Podobne je to aj s výrazovými prostriedkami: autori zväčša používajú tie konvenčnejšie, keď stavajú najmä na zmyslovej obraznosti, civilnom výraze, voľnom verši a kompaktnom tvare.

Brückov lyrický subjekt nevníma komplex tradičných hodnôt v bezproblémovej, hotovej, mechanicky disponovateľnej podobe. Dobovo príznačne sa s nimi zbližuje cez individualistické pozorovanie sveta a úvahy nad vlastnými životnými skúsenosťami. Jeho básne na prvom pláne predstavujú záznamy zmyslových vnemov z malomestského a prírodného prostredia, v ktorých majú cez reflexívny presah (v podobe postrehu, sentencie, úvahy, spomienky, očakávania) miesto témy detstva, domova, rodiska, lásky, partnerstva, dospievania, vlastnej sociálnej pozície, názory na dejiny, kultúrno-civilizačné trendy a pod.

Subjekt sa priebežne definuje ako outsider, pričom táto štylizácia má rôzne podoby (chlapec, samotár, rojko, bohém, voyeur, čudák, pustovník, nomád). K dobovému pragmatickému, hedonistickému, flexibilnému životnému štýlu prechováva nedôveru, ba až averziu. Dištanc vyjadruje najmä svojou indiferentnosťou voči jeho lákadlám a sústredením na vlastný svet, ale v momentoch konfrontácie aj explicitne, negatívnou valorizáciou dobových civilizačných trendov, keď im pripisuje falošne optimistické, jednorozmerné, zjednodušené, utilitárne, deautentizujúce vnímanie sveta. Tieto negatíva sa mu spájajú najmä s kategóriou centra a s predstavou (veľko)mesta. Opačný hodnotový pól obsadzuje sympatia, rešpekt, pozornosť, žičlivosť ku komplikovanosti, nejednoznačnosti, rozporuplnosti, ambivalentnosti, nedefinovateľnosti skutočnosti. Táto predstava plnohodnotného života sa básnikovi spája s kategóriou okraja, marga, periférie a realizuje sa cez motivické väzby s Brückovým rodiskom a domovom, jeho malomestskou atmosférou a príznačným prírodným koloritom západoslovenskej krajiny. (Frekventovaný motív predstavuje aj hranica, a to jednak v topograficko-konkrétnej, ako aj symbolickej či metaforickej rovine.)

Pokiaľ ide o prírodu, zvláštnu pozornosť venuje vzdušnému a vodnému živlu. Prvý reprezentujú vtáci, najmä havrany, druhý rieka, ryby, rybári. Hoci príroda v Brückovej lyrike upomína subjekt aj na pominuteľnosť a nenávratnosť, predovšetkým harmonizuje ľudské, osobné a existenciálne limity i civilizačné tlaky, rozpory. Pokiaľ ide o topos malomestského sveta, pozostáva najmä z motívov verejných priestorov Skalice a blízkeho okolia (ulice, kaviarne, krčmy, hotely, kluby, železničné stanice a pod.). Takisto oscilujú medzi dvoma významovými pólmi: ako reálie, trvácne inštitúcie hrdinovho rodiska a bydliska reprezentujú jeho životnú stabilitu a kultúrne ukotvenie, ako priestory provizórnej existencie zasa symbolizujú osamotenosť jedinca.

S toposom prírodno-malomestského priestoru sa spája chápanie času v jeho kontinuite, ktoré vyrastá z prežívania väzby medzi plynutím prírodného a osobného biologického času, ako aj z vedomia súvislosti individuálneho osudu s plynutím historického času (odkazy na historické udalosti či spoločensko-politický rámec sú skôr ojedinelé). Tak ako v prípade preferencie života na okraji dnešného „veľkého sveta“, aj toto chápanie času sa spája s predstavou plnohodnotného života v protiklade k dobovo aktuálnym povrchným trendom. Sústredené prežívanie časovej kontinuity už na úrovni každodennosti, ktoré je výrazom starosti o vlastnú identitu, je alternatívnou replikou voči fragmentácii času na jednotlivé senzačné udalosti, ktorým je bez ohľadu na ich faktickú banalitu pripisovaný nadčasový význam, ako to forsíruje verejný, najmä mediálny diskurz.

Obligátnym zdrojom pozitívnych stavov mužského subjektu Brückovej poézie je žena, a to v prvom rade ako esteticko-erotický objekt (rad básní evokuje zízačské, voyeurske zážitky subjektu reagujúceho na náhodné stretnutia so ženami, najradšej obnaženými) a potom ako partnerka. Intímne básne najčastejšie evokujú eroticky opojnú situáciu nahoty a milovania. Tento dôraz na telesnosť z poetologického hľadiska slúži na senzualizáciu citového rozpoloženia subjektu, čiže vyjadruje jeho prežívanie lásky. Táto preferencia telesnosti má však aj hlbšie opodstatnenie. Je vzdorovitou reakciou na negatívnu citovú skúsenosť (rozvod), ktorá poznačila pôvodne chlapčensky dôverčivý a náruživý subjekt. Dôrazom na fyzické prejavy lásky, momenty intenzívnej intimity, vzájomného prestupovania sa pri milovaní tiež zažehnáva čoraz silnejšie vedomie, že v živote všetko podlieha zákonu dočasnosti, ba že mnohé v živote je len zdanie. V neskoršej Brückovej tvorbe sa adorácia, celebrácia ženskej krásy láme do znepokojenia z prchavosti opojenia, ktorú subjektu poskytujú, zároveň telesnosť aj naďalej predstavuje aspoň chvíľkové zmierenie s neúprosnými zákonmi života. Podobne sa mení, problematizuje, relativizuje aj pôvodne idealizovaná funkcia fantázie, imaginácie a umeleckej tvorivosti v živote subjektu, ich schopnosť poskytovať človeku povznášajúci azyl pred ordinárnou realitou, slúžiť ako zdroj úľavy, vytrženia a harmónie či ako možnosť sebarealizácie.

Brückovo poetologické východisko je senzualisticko-impresionistické s reflexívnym presahom: zmyslovo-konkrétna obraznosť, odkazujúca aj na biografické a topografické reálie, vyjadruje určitý individuálny emocionálno-psychický stav, signalizovaný názvom a neraz explikovaný v pointe. Tento základ sa v postsymbolistickom duchu obohacuje o kultúrne fixované konotácie ako výraz príslušnosti subjektu k istému hodnotovému kontextu a o asociatívne metafory, vyjadrujúce individuálnu situáciu, unikátne rozpoloženie subjektu. Najmä v textoch z posledných troch zbierok básnik posilňuje zastúpenie intelektuálnej (seba)reflexie cez racionálny, kritický, skeptický, melancholický či (seba)ironický komentár, korekciu, kontrapunkt, paradox, ktoré sú často situované do pointy. Takéto komplikovanie výpovede formulovanej na pozadí vedomia existenciálnej samoty a dočasnosti ľudských vecí prehlbuje Brückovu schopnosť problémového videnia života.

Básnik sa vo svojich zbierkach drží takmer bez výnimky voľného verša bez interpunkcie a úsporného strofického členenia svojich krátkych textov. Úspornosť sa týka aj štandardne skromného rozsahu a striedmej kompozície zbierok, ktoré bývajú členené na dve, najviac tri časti, často bez slovného názvu, označené len číslom. Nenápadnosť, decentnosť, bežnosť má pendant aj v civilnom výraze, ktorým Brück evokuje každodenné, samozrejmé situácie. Skúsenostná a výrazová prostota má pritom vysoko štylizovaný charakter, pretože zdanlivo jednoduchý povrch vecí je len odrazovou plochou pre postsymbolistické ambície vyniesť na svetlo prehliadané, skryté, subjektom objavované súvislosti sveta, tajomstvá života. Určité vybočenia z nenápadného tvaru predstavujú sporadické ozvláštňujúce pokusy o esteticky nákladnejšiu štylizáciu výpovede (napríklad básne postavené na aliteračnom princípe, viazaný verš) alebo naopak, redukcia, minimalizácia konvenčných signálov poetickosti (fragmentácia básne iba na jednotlivý obraz, postreh, myšlienku v rozsahu jednej vety). Výpovedne aj hodnotovo produktívnejší prípad tvarovej inovácie predstavuje druhá časť zbierky Hraničná cesta (2005), pozostávajúca z textov rezignujúcich na verš a prijímajúcich prozaické, čiže v poézii príznakové vetné a interpunkčné členenie (básne v próze), čím vznikol priestor na slobodnejšie rozvinutie Brückových dispozícií na intelektuálnu reflexiu.

Poézia Miroslava Brücka rozširuje paletu hodnotových alternatív, ktoré súčasná slovenská lyrika ponúka človeku informačnej, konzumnej, globalizovanej spoločnosti plnej neistôt a rizík. Autorom zastávaná alternatíva spočíva v dôraze na sebavyjadrenie, v cibrení nepragmatickej citlivosti, pozornosti voči každodennému životu, v pestovaní intímneho pomeru k prírodnému, kultúrnemu aj ľudskému okoliu, v tolerancii k rôznorodosti sveta, v starosti o vlastnú identitu odvodzovanú z dialógu s tradičným hodnotovým komplexom i polemikou s aktuálnymi životnými trendmi.

Jaroslav Šrank