Kľúčovými vo svete poetiky Obchádzok teda nie sú východiská a závery, narodenia a úmrtia, ale miesta a priestory pri ceste či na ceste – železničné stanice, najmä tie náhodné, prespaté či zaniknuté. Týmto preskupením či zrovnoprávnením hierarchie jednotlivých bodov cesty zbierka inklinuje k postmodernému rozrúšaniu modernej interpretácie zmyslu existencie ako plynutia od začiatku ku koncu, lineárnosť a jednoznačnosť smerovania ustupuje opakovanému kruhovému pohybu detailov. Markantná je fascinácia časovo i priestorovo nelineárnym odďaľovaním existencie, autentickosti, opakovaním, podobnosťami, odmietaním jednoznačnej determinácie entít.
Ivana Hostová
Čím je Brück starší, tým je hĺbavejší, tým viac preniká k základným podstatám bytia, ktoré osvetľuje z rôznych zorných uhlov. Hľadania krásy a pozitívnych bodov ľudskej existencie chápe ako fundamentálnu funkciu lyriky, čo však neznamená, že iba „harmonizuje“ skutočnosť, že nie je schopný prostredníctvom básnickej reči vyjadriť aj tienisté okamihy života, že by do jeho veršov nepreniklo aj napätie a čosi z existenciálnej úzkosti. Spôsob výstavby lyrickej výpovede ho zároveň radí k tým tvorcom, ktorí kladú dôraz na komunikatívnosť svojich veršov. Vyplýva z toho, že vytvára básnické obrazy – v porovnaní s tými poetmi, čo dôverujú viacvýznamovosti a pri ich veršoch je možný väčší interpretačný rozptyl – s nižšou mierou abstrakcie. Tým však vonkoncom nechcem povedať, že by jeho básne boli iba jednoduché, jednoznačné či nebodaj naivné, že by čitateľom neponúkal aj náročnejšie metafory a tajomstvá.
Igor Hochel
V Brückových knižkách sa popri lyrickom opojení objavuje aj racionálna úvaha, ktorá s postupom rokov nadobúda stále väčší význam. „Cesty stále mátožne vedú,“ ich výklad, vysvetlenie v básni má aj charakter osobnej filozofie, ktorá však nebazíruje na racionálnom špekulantstve, ale akosi sama od seba chápe, že podstatou básne (jednou z jej podstát) je naznačiť, ale aj zachovať tajomstvo. Výklad si urobí každý sám, respektíve sám si svojím životom poskytuje vlastné konfrontácie. Napriek tejto úvahovosti si Miroslav Brück zachováva aj v zbierke Orientačná mapa na zimu svoj mladistvý tón, ale v myslení, zdá sa, pribúda otáznikov. Tlak emocionality proti tlaku racionality vyúsťuje do polôh nečakanej vrúcnosti, ktoré sú v tejto poézii veľmi účinné. Je to možno trochu plachá, možno i hanblivá vrúcnosť, ale cením si ju, je to vlaha ľudskosti.
Ján Buzássy
Brückova kompozičná práca, to je významovo-obrazové, nie rytmicko-syntaktické rozdeľovanie veršov do strof. Okrem jedinej výnimky (báseň Pocta Janovi Skácelovi) v zbierke Orientačná mapa na zimu nepoužíva rým. Vôbec nevyužíva interpunkciu; jej funkciu čiastočne preberajú veľké písmená, často však verše splývajú do jedného prúdu a oddeľovanie celkov, obrazov, myšlienok je na čitateľovi.
Viktor Suchý
Aj keď chápanie zimy v Brückovej zbierke Orientačná mapa na zimu je obrazné a symbolické a často si vystačí s konvenčným básnickým výrazivom, funguje i ako narážka na procesy „zamŕzania“ v citovej oblasti. Jednostaj sa tu prediera do vedomia pocit perzekúcie, obáv z nemožnosti naplnenia a marginálnosť akcie, ktorou sa o to lyrický subjekt pokúša. Zima je aj potencia, ktorú je nutné odvracať alebo jej predchádzať. Je opačným bodom v polarizácii, evokujúcim nechcené, čosi, čo je neidentifikovateľné s harmonickou predstavou budúcnosti. Na vykompenzovanie tohto negativizmu „sprírodneného“ zimou Brück rafinovane uplatnil motív ženskej telesnosti, resp. ženského lona (v zbierke sa neustále modifikuje). Nie je to však iba erotický princíp, na ktorom je motív postavený, sú využité i jeho sekundárne konotácie. Ide o naznačenú potrebu premeny, obnovy, vzniku a zrodenia, ale aj o pejoratívny moment zatracovania a odpisovania. V tomto zmysle je Brückova básnická výpoveď nezmieriteľná, energická, obsahujúca odvahu neustrnúť v danej pozícii.
Jaroslav Vlnka
Brück ani v zbierke Nočné ostrovy a iné záchrany nekomplikuje pozície autora a básnického subjektu, pretože v jeho veršoch existujú popri sebe vo vzájomnom dopĺňaní tak, aby dvojnásobne odhaľovali pravdy života. Život je vnímaný tradične ako cesta a osud ako pohyb po nej a realita je ubíjajúca. Možnosť vymaniť sa z reality i rúk osudu znamená upnúť sa na imagináciu. Tá poskytne azylovú chvíľu pre odvíjanie reflexií o láske, spomienok na očarujúce momenty s milovanou osobou. Láska a žena sú pólmi Brückovho emocionálneho sveta a stretávajú sa vo významovo kľúčovom vyjadrení o nich: „sú pre muža hľadajúceho / svoj ostrov / vždy pascou i záchranou“ (s. 40). Oba dávajú zmysel smerovaniu muža – sú príčinami vzostupov a pádov, voľbou, no súčasne nutnosťou. Skutočnosť vzťahu je prítomná najmä v žene, v stimulovaní jej krás opisom, ktoré nadobúdajú symbolický charakter, vyzývajú k radosti i k tragédii. Emocionálne vzruchy korešpondujú s javmi v prírode (búrka, dážď, vietor, hmla, horúčava...). Atmosféru intimity podčiarkuje tendencia zasadzovať priestor básne do tmy alebo do teplých farieb, a, samozrejme, Brückov cit pre detail.
Radoslav Matejov
Brück ako básnik empírie aj v básňach zo zbierky Nočné ostrovy a iné záchrany projektuje lyrického hrdinu v labyrinte typických a bezprostredných lyrických situácií, vo vnútri ktorých takmer úplne absentuje skutok, čin. Dominantný zážitok ich odsúva do úzadia, kde existujú v stave vlastnej latentnosti, na prahu potlačeného príbehu. Oveľa dôležitejšie sú jednotlivé umelecké obrazy, ich radenie, postupnosť, gradácia a celková tenzia, nachádzajúca svoj najpôvodnejší výraz v postupujúcej expresivite formálnych jazykových prostriedkov. Je isté, že už prostredie Brückovej básne poskytuje bohatstvo výrazových možností v najvnútornejšej organizácii ľudskej reči, v básnickom jazyku. A keďže Brück je dostatočne kultivovaný, disciplinovaný a poučený lektúrou „podstatných autorov“ básnického remesla, iba málokedy sa dopúšťa básnického gesta, ktoré by navyše trpelo prevahou slov a rutinérstvom. (...) Nebezpečenstvu nekontrolovaného lineárneho hromadenia konštatácií sa Brück spravidla intuitívne a včas vyhne a jeho básnická reč tak predstavuje ucelený výrazový jazykový systém. (...) Brückova metafora je významovo sýtená, priebežná, stručná, predpokladá krátke a prekvapujúce slovné spojenie, ktorého podstatou je často priamy prívlastok. Zosuv sémantických podlaží pritom prebieha elegantne, má silný a v priebehu básne silnejúci estetický účinok, keďže toto básnické pars pro toto je výrazne emocionálne a imaginatívne. Tvarovo vyvážená báseň je vlastne množinou metafor, ktoré by mohli koexistovať takmer samostatne.
Marián Hatala
