Miroslav Demák je básnik, prozaik, spisovateľ pre deti, zostavovateľ antológií, prekladateľ. V sedemdesiatych rokoch 20.storočia nastúpilo viacero básnikov, ktorí prispeli k typologickej diferenciácii vojvodinskej zložky slovenskej dolnozemskej poézie. Po Demákovi onedlho sa zjavili Michal Ďuga, Zlatko Benka, Miroslav Dudok a v tom istom období svojrázne básnické texty písal aj výtvarník Jozef Klátik. Spoločný nástup a veková príbuznosť proste nabádali k úvahám o básnickej generácii (Víťazoslav Hronec ju nazval „generácia o vlastnom tieni“). Ale aj napriek určitým spoločným črtám v ich poetike existuje medzi nimi značný typologický rozptyl. Demák ako prvý z nich uverejnil básnickú zbierku Z otvorenej dlane, ktorá bola značným osviežením vtedajšej slovenskej vojvodinskej poézie. Rozsahom neveľká básnická zbierka, kompozične členená na päť básnických cyklov (Nad ránom, Básne svadobné a iné, Z otvorenej dlane, Aerodynamická vrtuľa, Rukou prelomený zverokruh) sa do mozaiky slovenskej dolnozemskej poézie zapojila básňami intímnych a emocionilnych výpovedí, v noetickom súlade s titulom zbierky – Z otvorenej dlane. Ale aj takto vyslovené emocionálne básnické výpovede treba vnímať v širšom pocitovom kontexte mladej generácie z konca šesťdesiatych a zo začiatku sedemdesiatych rokov, ktorá extrémnou senzuálnosťou bojovala proti pokrytectvu. Nemení to nič na skutočnosti, že pokrytectvo triumfovalo a mladej generácii, zbavenej ilúzií, zostal smútok. Ten bol aj noetickou základňou cyklu Rukou prelomený zverokruh, v ktorom bolo osem básní a ktorý Demák dotvoril na dvanásť a uverejnil pod názvom Zverokruh (spolu s básnickým cyklom Víťazoslava Hronca Medzi dvoma ohňami) . Tieto básne sú textotvorne už komplikovanejšie, s postmodernými citátmi postáv zo Shakespearových tragédií. Pre Zverokruh je výrazne príznačna depersonalizácia básnickej výpovede a intertextualné nadväzovanie, hoci nie vždy jasnými významovými konotáciami. Do básnického súboru Prestavba Elsinoru sú okrem básnickej zbierky Z otvorenej dlane a básnického cyklu Zverokruh zaradené aj staršie básne, cyklus experimentálnych básní Elektrotechnické žiarenie a teória antén (1969), básnický cyklus To však len z vetra (1971-1972) typologicky príbuzný s básňami zo zbierky Z otvorenej dlane a noeticky ešte viac s poviedkami zo zbierky Švedske domky, aj novšie básne cyklus krátkych sebavýpovedných básní 2, 3, 4, 5, 6, 7, 1 (1983) a cyklus štyroch básní Atrament, krv rétoriky (1983), v ktorých siahol po určitých mytologických súvislostiach.
Takmer parelelne s poéziou začal písať aj poviedky zaradené do knihy Švédske domky. Prvú poviedku, Trebárs už slnko nikdy nezasvieti, uverejnil v roku 1970 a za ňou nasledovalo ešte osem poviedok zaradených do knihy Švédske domky. Sú to poviedky typologicky jednoliate a vychádzajú z kompaktného naratívneho programu. No tento naratívny program Švédskych domkov nie je len poetologickou záležitosťou: tesne súvisí s emocionálnou založenosťou a skúsenostným komplexom mladého autora z konca šesťdesiatych rokov. Autorská emocionálnosť a skúsenosť nebola nebola však len individuálna – stotožňovala sa s vedomím prebudeného kolektívu, ktorý sa s pevným predsavzatím pokúsil nastoliť nové hodnoty. Iste teda Demákove poviedky znázorňujú autorove študentské príhody a skúsenosti, no ich noetické zázemie je širšie: zapájajú sa do dobového cítenia. Najprv spontánne, postupne však čoraz cieľavedomejšie, až napokon v poviedke Zo Švédskych domkov do Mlynskej doliny sa streteme s postavou Mareka tridsiatnika, ktorý si spomína na udalosti pred desiatimi rokmi. Pred nami sa jedna za druhou striedajú rozprávačské kvalifikácie tohto tridsiatnika, ktorý sa melancholicky díva na svoju starú fotografiu pred študentským internátom. Aj bez údaju, že na fotografii „nad hlavu vystiera zaťatú päsť“ bolo jasné, že je rozprávačská kvalifikácia tejto postavy vyrazne znakového chatakteru. Nasleduje potom celý rad znakov, ktoré určujú Mareka terajšieho a bývalého; medzi nimi aj známa pieseň „liverpoolských chrobákov“ Yesterday, za ktorú odhaduje, že „mohla vzniknúť iba po začiatku jeho štúdií, lebo sa na fakultu zapísal dva semestre pred rokom, ktorý dodnes považoval za jeden z najvýznamnejších nielen v tomto, dvadsiatom storočí“. Uzlovým znakom Švédskych domkov je rok 1968. Nikde nie je síce naratívne explikovaný, no celkovému rozprávaniu určuje poznávaciu náplň. Jedine táto poviedka, v ktorej sú zjavné alúzie na ten „neuveriteľný rok“, môže byť kľúčom pre typológiu Demákovej študenskej prózy: do nej sa dostala črta retrospektívneho rozprávania. To príkre kontrastovanie tridsiatnika s dvadsiatnikom sa natoľko nerealizuje v rovine naratívneho, nakoľko hodnotového diania. Ak je jedným zo základných poznávacích znamienok študentského hnutia ʼ68 revolta a protest proti petrifikovaným normám a zákonom, v Demákovej próze sa to zreteľne a svojráznym spôsobom prejavuje.
Z obdobia Švédskych domkov je poviedka na tému „neprebudeného“ Jano, trochu neskoršie poviedka o talianskom zajatcovi z druhej svetovej vojny na území Juhoslávie Emilio a ešte neskoršie poviedka s „historicko-mytologickou“ tematikou Kráľom bude ten, ktorý sa vráti – pod týmto názvom publikoval v knihu, do ktorej je zaradených okrem týchto troch poviedok ešte sedem titulov z prvej knihy. Sporadicky uvejrejňuje aj nové poviedky ako Jedna smrť v Belehrade, 2014 či Bibulus zo Smirny (Etický paradox) 2015, v ktorých možno identifikovať prvky postmoderného rozprávania.
V próze pre deti vychádza z typológie ľudových rozprávok (O troch umelcoch, Trojhlavý drak Štefan),ale svoje rozprávanie svojráznym až vtipným spôsobom transponuje do sveta súčasného dieťaťa. Jednotlivé naratívne celky z prvej knihy próz pre deti neskoršie aj samostatne vydával, vychádzali s peknými ilustráciami a boli preložené aj do viacerých jazykov. Dômyselnosť a vtipnosť sa prejavuje aj v jeho jedinej básnickej zbierke pre deti, čo hneď nasvedčuje aj slovná hra v titule knihy – Tchorí chór.
Michal Harpáň
