Miroslav KUSÝ r. 1942 – 50 študoval na gymnáziu v Bratislave, 1950 – 52 na Vysokej škole politických a hospodárskych vied, 1952 – 54 na Filozoficko-historickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde 1954 – 56 absolvoval internú vedeckú ašpirantúru. R. 1956 – 57 pôsobil ako referent na Ministerstve školstva a kultúry v Prahe, 1957 – 70 prednášal marxistickú filozofiu na Filozofickej fakulte UK, zároveň 1968 – 69 vedúci ideologického oddelenia Ústredného výboru KSS, po prepustení zo školských služieb 1970 – 77 a 1980 – 89 dokumentarista vo firme Urbion v Bratislave, medzitým 1977 – 80 robotník v betonárke v Bernolákove, 1989 v procese s tzv. bratislavskou päťkou odsúdený a väznený, 1989 – 90 predseda Federálneho úradu pre tlač a informácie v Prahe, 1990 – 91 rektor UK, od r. 1991 vedúci Katedry politológie na Filozofickej fakulte UK, 1991 – 92 aj riaditeľ Kancelárie prezidenta ČSFR v Bratislave. Sprvu sa venoval rozličným oblastiam marxistickej filozofie, zameral sa najmä na teóriu poznania, autor monografii Úvod do filozofie (1961), O vzťahu telesnej a duševnej práce, O vzťahu teórie a praxe, Marxistická teória poznania (všetky 1962), Umenie a poznanie (1964), Marxistická filozofia (1969). Postupne sa preorientoval na problematiku politickej filozofie a politológie, čo predznamenala práca Filozofia politiky (1966). V čase obrodného dubčekovského procesu sa zaradil medzi hlavných teoretikov reformného prúdu v KSS, ako to dokumentovalo jeho dielo Inštitucionálna revolúcia (1968), ktoré bolo pri nástupe normalizácie zošrotované. Po r. 1968 zaujímal kritický prístup k marxizmu, zvlášť v otázke ľudských práv, v 70. a 80. rokoch sa ako popredný čs. disident, signatár a hovorca Charty 77 angažoval v opozičnom protikomunistickom hnutí. Sústredil sa na politickú publicistiku, samizdatovo pripravil dokumentárny súbor Protesty, sťažnosti a iné závadné písomnosti (1980), spoločne s M. Šimečkom vydal v zahraničí prácu Európska skúsenosť s reálnym socializmom (Toronto 1984). Po páde totalitného režimu svoje publicistické aktivity zhrnul do kníh Na vlnách Slobodnej Európy, Závadné písomnosti (obe 1990) a Eseje (1991), autor príručiek Prezident v Bratislave (1990), The End of Czechoslovakia(1995), Politológia (1998). Venuje sa slov.-maďarskej otázke, ktorú analyzoval v prácach Szlovák vagyok, Szlovák leszek (1993) a Čo s našimi Maďarmi? (1998). Spoločne s M. Šimečkom priblížil život a názory slov. disidentov po r. 1970 v spomienkovej knihe Veľký brat a Veľká sestra (2000), vydal učebnice a príručky Ľudské práva a slobody v demokratickej spoločnosti (2001), Na vlnách Slobodnej Európy 1997 – 2001 (2001), Tolerancia (2003). Okrem monografií publikoval vyše 400 článkov a esejí v slov., čs. i zahraničnej tlači, zameraných zväčša na problematiku ľudských práv.
