Monika Kompaníková

1. 9. 1979
Považská Bystrica
Žáner:
esej, poézia, pre deti a mládež, próza, iné, literatúra faktu

Komplexná charakteristika

V názvoch kníh Moniky Kompaníkovej sa objavuje substantívum miesto (Miesto pre samotu, Biele miesta) alebo výraz odkazujúci na istý priestor (Piata loď, Na sútoku, Hlbokomorské rozprávky), čím sa naznačuje jeho relevantnosť. Postavy v Kompaníkovej prózach sú vrastené do prostredia, v ktorom žijú, spojenie medzi človekom a domom je v nich také silné, až sa predmety antropomorfizujú a naopak, jedinec sa depersonalizuje, stráca schopnosť reči, „rozpráva vecami“. Autorka aj priestor opisuje prostredníctvom slov, ktoré zvykneme prisudzovať človeku: „Zo skrine ako vnútornosti z otvoreného tela vyliezajú kusy oblečenia, niektoré sú na zemi a je ich toľko, že sa izba zdá preplnená a bez vzduchu.“ M(i)esto v textoch Kompaníkovej má často symbolický význam: vyrovnávanie sa postáv s ním znamená aj ich rozchod s detstvom (napríklad motív úrazu Dávida na hrádzi v novele Biele miesta). V Kompaníkovej prózach dochádza k vonkajšiemu alebo vnútornému zásahu do priestoru (asanácia budovy v poviedke Miesto pre samotu, osídlenie rodného domu Rómami v novele Biele miesta, požiar v poviedke Vlčia tma a i.) a následným zmenám v živote postáv. Akokoľvek nepríjemnú symbiózu človeka s prostredím narúša cudzí element: Boris v poviedke Miesto pre samotu doslova revitalizuje starý dom; Jarka v románe Piata loď vníma návštevníkov ich bytu ako narušiteľov súkromia atď.

Ľudia v Kompaníkovej prózach žijú prevažne v temných, stiesnených, až hygienicky nevyhovujúcich pomeroch, ak sú aj ich domy vystavané vertikálne (majú poschodia a povalu), sú natoľko úzke, že sa v nich dá len ťažko existovať. Stará budova v poviedke Miesto pre samotu sa rozpadáva; dom v novele Biele miesta je taký malý, že sa doň nezmestí posteľ pre Dávida, ktorý preto spáva v detskom kočíku „až do nejakých siedmich rokov“; Jarka s mamou spia „na úzkej váľande v miniatúrnej izbe, ktorá z času na čas slúžila jednej spolubývajúcej ako tmavá komora a inej ako keramická dielňa.“ Postavy, limitované nevyhovujúcimi priestormi, si hľadajú útočiská/hniezda intimity a šťastnej samoty: pre Dávida a Helenu v novele Biele miesta sa takýmto azylom a priestorom dôverností stane stará čierna Praga; pre Jarku v románe Piata loď záhradný domček, v ktorom pre seba a dvojčatá aspoň na chvíľu vytvorí ilúziu domova atď.

Kompaníkovej postavy sú od iných izolované i priestorovo: žijú v byte nad plavárňou, v zastrčenej chatrči, v chatke a podobne. Obrazy chátrajúcich domov súvisia so sociálnou perifériou, ale predovšetkým s inakosťou a vykorenenosťou postáv, podmienenou nefunkčnými rodinnými vzťahmi. Ani v jednom z Kompaníkovej textov nenájdeme harmonickú rodinu – neprítomnosť otca alebo matky je zapríčinená buď (násilnou) smrťou, alebo odchodom. Dysfunkčné sú však nielen vzťahy medzi partnermi, ale tiež medzi matkou a dcérou či babkou a vnučkou, o čom svedčí zobrazenie rodinnej histórie v románe Piata loď. Napriek tomu, že Kompaníková v ňom modeluje tri rôzne generácie ženských postáv, nevytvára súručenstvo medzi nimi, naopak, demýtizuje zaužívaný, zväčša idylický obraz materstva či pôrodu, ktoré stvárňuje aj ako problém: „Vravela, že pôrod ju zničil, že nič horšie nemôže ženu postretnúť. Urýchli starnutie tela, zmení dušu, zo ženy urobí dojnú kravu. Neodvratne pokazí život.

Odlišnosť Kompaníkovej postáv nie je len dôsledkom ich „fyzického alebo duševného handicapu“ (E. Pariláková), vyplýva predovšetkým z komplikovaných rodinných vzťahov a života na periférii, na „zapadnutom mieste, kde zastal čas“ (Z. Rédey). Personálna inakosť je demonštrovaná aj fyzicky: odevom (veľkým, malým či inak neprimeraným oblečením – napríklad nočnou košeľou pozošívanou z viacerých starých vecí), predčasným zostarnutím alebo naopak, nestarnutím, výrazným vzhľadom atď. O tematizovaní telesnosti možno uvažovať aj na základe ďalších, kritikou zdôrazňovaných znakov Kompaníkovej próz: výraznej vizualizácie, podmienenej výtvarným talentom autorky, synestetickom kreovaní sveta a senzibilite postáv. Dievča, muža či dieťa, ale tiež byt, plaváreň, auto i stromy si dokážeme po prečítaní textov jasne predstaviť a zároveň postavy majú často mimoriadne vyvinuté zmysly, orientujú sa podľa vôní, pachov či dotyku. Presvedčivosť obrazov v Kompaníkovej prózach nie je vždy podmienená výberom slov (tie sú občas redundantné alebo patetické), produktívne je skôr spojenie slovesného umenia s výtvarným a filmovým videním sveta. V poviedke Slavko tak priam vidíme ženu s vyrastajúcimi korienkami vlasov, ponorenú do chladnúcej vody vo vani, cítime pach hnijúcich hrušiek, škvariacej sa masti, varenej sliepky, žltnúcej slivovice, počujeme, ako nám steblá trávy praskajú pod nohami, vnímame ich mäkkosť, až kým nás nezačne studeniť rosa... S telesnosťou súvisí tematizácia rôznych, každodenných rituálov: umývania, česania či strihania vlasov, no tiež sebadeštrukčných anestetických prejavov (i detských) postáv (D. Lešová) alebo smrti. Okrem dysfunkčných vzťahov je v Kompaníkovej tvorbe frekventovaný najmä motív vody, odkazujúci tiež na isté (ženské) archetypy.

Po románe Piata loď, ktorý získal Cenu Anasoft litera iste aj vďaka silnému príbehu, kreuje Monika Kompaníková i vo svojej najnovšej próze Na sútoku viaceré emotívne motívy. Na rozdiel od predošlého textu, v ktorom autorka viac-menej presvedčivo tematizovala nielen únos dieťaťa, ale tiež komplikovanú, opakovane tragickú rodinnú históriu, knihou Na sútoku už pôsobí na city čitateľa, balansujúc na hrane sociálneho sentimentu. V obidvoch paralelných dejových líniách sa objavujú detské postavy; v prvej tretiačka Anička, ktorú zanedbáva otec alkoholik, v druhej sa o sedemročného Jakuba stará jeho slobodná matka. Motív neúplnej rodiny, vyskytujúci sa v celej autorkinej tvorbe, je tu zdvojený; vzťah Aničky a Hanky k otcovi je natoľko podobne zložitý, až sa ich osudy zlievajú do sútoku, splývajú. Rozpoznateľné však zostávajú znaky autorkinho rukopisu, predovšetkým schopnosť sugestívne zachytiť atmosféru istého miesta (interiéru aj exteriéru) a naliehavo vypovedať o potrebe blízkosti.

Marta Součková, december 2016