Šesť poviedok z knihy Moniky Kompaníkovej Miesto pre samotu vás vtiahne do svojho sveta. Je to tichý, trochu spomalený svet. V tejto pokojnej atmosfére sa nebadane odohrávajú veľké veci zo života „malých“ ľudí. Raz je to počatie dieťaťa, inokedy vražda milenca či takmer spadnutie domu na hlavy podnájomníkov. Hoci ide o príbehy zo súčasnosti, o tomto časovom fakte hovoria len detaily. Inak treba zopakovať, že je to svet Kompaníkovej, a dodať, že aj jej čas. Má schopnosť ukázať veci z vlastnej perspektívy. To znamená veľmi, veľmi zblízka. Má talent na opisy, postrehy, drobnosti. Týmto spôsobom si po milimetroch vytvára priestor pre dej. Pri rešpektovaní jej návodu vznikne vizuálno-zvukovo-čuchovo-hmatateľný komplex. A občas pribudne aj chuť. Kniha Miesto pre samotu sa číta ľahko a príjemne. Nepatrí však do sféry nenáročnej literatúry. Zaujme vás novým spôsobom spracovania poviedok a vytvorí vám aj priestor pre vaše vlastné myšlienky.
Slávka Tytykalova
Poviedky z Miesta pre samotu sú výrazne vizuálne. Veľký význam má prostredie, či už je to rozpadávajúci sa mestský dom (Miesto pre samotu), plaváreň (Hladina ustálená) alebo vidiecky domček (Slávko). Pri jeho opisoch sa prejavuje autorkino výtvarnícke oko a zmysel pre charakteristický detail. Zvládnutý opis prostredia dodáva Kompaníkovej poviedkam istú zemitosť a odlišuje ich od prozaickej tvorby rovesníkov i väčšiny príslušníkov generácie, ktorá nastúpila v deväťdesiatych rokov. Naopak problematickým sa občas javí použitie rozprávača, ktorý veľa vie, ale mohol by byť diskrétnejší, čo by len prospelo gradácii príbehu. Niekto možno Moniku Kompaníkovu, zaradí k tzv. „ženskému písaniu“ po bok Jany Juráňovej alebo Jany Bodnárovej. Naozaj tu prevláda „ženská perspektíva“. Ženy sú v poviedkach z Miesta pre samotu sympatickejšie a muži sú až na pár výnimiek vykreslení ako donchuani alebo trpáci. Ale Kompaníkovej prózam nechýba šarm i humor, preto jej hádam môžu odpustiť aj ukrivdení príslušníci pohlavia, ktoré je silnejšie, ale menej znesie.
Vladislav Gális
Poviedka je žáner, v ktorom sa evidentne Kompaníková cíti ako ryba vo vode. Málo postáv na malom priestore, nezabúda na zápletku a popritom všetkom to dokáže zobraziť tak brilantne, že na niekoľkých stránkach bez „zívacích opisov“ nám postavy odhalí tak, že s nimi dokáže cítiť, ale zostávajú aj provokujúcou záhadou. V centre všetkých poviedok sú vzťahy, ktoré dávajú deju dynamiku. Pestrosť zobrazených vzťahov rieši tradičné problémy: kontakt mladých ľudí so staršou generáciou, rozhodovanie sa medzi životom v meste a na vidieku, predčasná dospelosť, otázky naplnenia intímného vzťahu u starších žien, pocity „inakosti“ človeka. Do zdania tradičnosti autorka pútavo vnáša vlastný pohľad, ktorý je špecifický a reaguje na aktuálny svet, život. Zobrazovanie interiéru je dôsledné. Vyvoláva v nás pocit chladu, domova, či prázdnoty. Nepúšťa sa do veľkého priestoru, a ak vyjde von, má ho presne ohraničený. Akoby sa konzistentnosť postáv mohla prejaviť len v detailne popísanom mikrosvete, i na miestach, ktorými sme bežne obklopení, hoci ich nevnímame (nechceme vnímať).
Andrea Volárová
Kompaníkovej prozaický poviedkový debut Miesto pre samotu zaujme slovnou ľahkosťou a vnímavým pohľadom na rôzne „odtajnené stavy“ ľudskej duše. V jej poviedkach je čitateľný inšpirujúci a obohacujúci vplyv „veľkého guru“ magického realizmu G. G. Márqueza, jeho sveta ľudskej samoty, ktorý má u Kompaníkovej zväčša podobu dobrovoľnej izolácie – jej prevažne ženských hrdiniek – od vonkajšieho sveta: v chátrajúcich domoch, určených na demoláciu, starej ponurej plavárni či v ústave pre mentálne postihnutých ľudí. Autorka vo svojom debute vybudovala presvedčivý, pôsobivo stvárnený svet rôznych podôb ľudskej samoty. Úspešne si ním razí cestu do súčasnej slovenskej literatúry.
Ireney Baláž
