Monika Kompaníková photo 3

Monika Kompaníková

1. 9. 1979
Považská Bystrica

Stručná charakteristika

Kompaníkovej prozaický poviedkový debut Miesto pre samotu zaujme slovnou ľahkosťou a vnímavým pohľadom na rôzne „odtajnené stavy“ ľudskej duše. V jej poviedkach je čitateľný inšpirujúci a obohacujúci vplyv „veľkého guru“ magického realizmu G. G. Márqueza, jeho sveta ľudskej samoty, ktorý má u Kompaníkovej zväčša podobu dobrovoľnej izolácie – jej prevažne ženských hrdiniek – od vonkajšieho sveta: v chátrajúcich domoch, určených na demoláciu, starej ponurej plavárni či v ústave pre mentálne postihnutých ľudí. Okrem tejto priestorovej izolovanosti (veľmi sugestívne, so zmyslom pre charakteristický detail zachytenej najmä v titulnej  poviedke Miesto pre samotu) sú postavy jej príbehov izolované aj sociálne. Sú to ľudia žijúci na okraji spoločnosti, s nejasnou, alebo len útržkovito naznačenou minulosťou – ako napríklad žena „čo o sebe tvrdila, že tridsať rokov šepkala v Národnom divadle“, či pán, ktorý „sa zaoberal jedinou činnosťou a to bolo vozenie a ukladanie dreva“ (obe postavy sú z poviedky Miesto pre samotu). Vonkajšia spoločenská realita sa ich takmer nedotýka, alebo nemá na ich životy určujúci vplyv. Tým sa Kompaníkovej prozaický svet výrazne odlišuje od autorov, ktorí vstupovali do literatúry v 80. a čiastočne aj v 90. rokoch, kde „spoločenský štatút“ postáv mal často rozhodujúci vplyv na ich životné osudy. Aj v poviedke Slávko, ktorej ťažiskom sú komplikované citové a erotické vzťahy mestského chlapca – vysokoškoláka k dedinskej spolužiačke, autorka ukazuje postavy nie v ich sociálnej zakotvenosti, ale v ich ľudských vášňach a životných pokleskoch. V tejto poviedke Kompaníková prekvapí aj rozprávačskou suverenitou, humorom, funkčnou iróniou, pripomínajúcou vzdialene Timravin dedinský svet, ale aj plastickou kresbou jednotlivých postáv. „Ruman mal výzor riadne napajedeného drevorubača. Ruky nosil široko od tela, ako keby mal stále pod pazuchou demižón, stehná hrubé, krk široký, hlavu malú, obrastenú z každej strany súvislým centimetrovým porastom...“ Takto autorka charakterizuje Slávkovho soka v láske. Kompaníková sa však vo svojich poviedkach sústreďuje zväčša na svet mladých dievčat a žien, ktoré sú poznačené rôznymi citovými traumami, z ktorých zväčša nevedia nájsť východisko a ich príbehy sa končia dezilúziou alebo tragédiou (poviedka Hladina ustálená či Dotyk vody). Generačný pocit je v Kompaníkovej poviedkach prítomný len v podobe chýbajúceho snívania o veľkej životnej láske, sexu bez tajomstva a obáv, aby ich citovosť nepôsobila na okolie len trápne. Autorka vo svojom debute vybudovala presvedčivý, pôsobivo stvárnený svet rôznych podôb ľudskej samoty. Úspešne si ním razí cestu do súčasnej slovenskej literatúry.

Ireney Baláž