Nora Krausová vo svojej vedeckej tvorbe cieľavedome nadväzovala na najmodernejšie metodologické trendy v spoločenských vedách, ktorých základy položil ešte v predvojnovom období Moskovský lingvistický krúžok (1915) a jeho stredoeurópsky pendant Pražský lingvistický krúžok, založený V. Mathesiom, B. Trnkom, B. Havránkom a J. Mukařovským (1926), no výrazne ovplyvnený vedeckými špičkami ruskej emigrácie po roku 1918 na Karlovej univerzite (R. Jakobson, N. S. Trubeckoj, S. Karcevskij). S výnimkou krátkeho obdobia v šesťdesiatych rokoch 20. storočia štrukturalistická a semiologická metóda, ktorú rozvíjali uvedené zoskupenia, bola v „socialistickom“ Československu nechceným deckom. O to viac, že pokračovateľmi tohto typu výskumu sa, vďaka prekladom ruských autorov (okrem uvedených i M. M. Bachtina), ktoré do Paríža priniesla bulharská exulantka Julia Kristeva, stali Francúzi (R. Barthes, C. Lévi-Strauss, M. Foucault, J. Derrida, J. Baudrillard, T. Todorov). V kontexte so zakladateľmi, ktorých časť emigrovala z Ruska po roku 1917, javil sa potom štrukturalizmus a semiológia povojnovým československým ideológom ako nebezpečná „zbraň svetového imperializmu“. O to viac, že proti štruktúre ako „stáze“, umŕtveniu vedy, v 50. rokoch 20. storočia nekompetentne a ostro ideologicky vystúpil, vtedy ešte marxista, J. P. Sartre. Napriek tomu sa Nore Krausovej darilo, vlastne ako jedinej, ďalej rozvíjať uvedené metodologické postupy aj na našej pôde spôsobom, ktorý si zachoval pôvodnú vedeckú identitu (Epika a román, 1964, Príspevky k literárnej teórii, 1967, Rozprávač a románové kategórie, 1972). V obdobiach, ktoré avantgardnému vedeckému smeru vyslovene nepriali, najmä v normalizačnom období po roku 1970, sa venovala slovenskej verzológii a štruktúre slovenského verša, čo bola oblasť, kde mohla uplatniť svoje semiotické a štrukturalistické vzdelanie bez toho, aby takpovediac „bilo do očí“. V posledných rokoch bilancovala vývin modernej filológie u nás (Filozofická terapia literárnej vedy, 2009), ale aj aktívne obohatila slovenskú politickú esej – natíska sa konštatovanie, akoby podľa vzoru N. Chomského – o zasvätené interpretácie geopolitického vývinu euro-amerického civilizačného priestoru, najmä s dôrazom na jeho prejavy v kultúre európskych krajín a osobitne Slovenska (Poetika v časoch za a proti, 1999). Popri vedeckej práci zasvätene prekladala diela nemeckých spisovateľov (T. Mann, E. T. A. Hoffman, E. M. Remarque, L. Feuchtwanger a iní), bola znalkyňou Leessingovej dramaturgie, Heglovej estetiky a Aristotelovej poetiky a jej aktualizačné pohľady na tieto oblasti patria dodnes do zlatého fondu slovenských spoločenských vied.
Peter Valček
