Nóra Ružičková photo 1

Nóra Ružičková

17. 5. 1977
Bratislava
Žáner:
literárna veda, poézia, iné

Stručná charakteristika

Básnické zbierky N. Ružičkovej poznačuje vnútorný paradox potreby hovoriť, odhaľovať vnútro subjektu, tvorivo sa sprítomňovať v texte, a zároveň úzkosť z prezradenia či strach zo vznikajúcej zraniteľnosti. Táto črta Ružičkovej poézie sa dá opísať nevšednými protikladmi: ukázať, ale nedať možnosť odhaliť; kontaktovať, ale vyhnúť sa dotyku; písať, avšak neosobne; žiť, ale nenápadne. Poetkin paradoxný postoj sa prezentuje na úrovni obsahu zdôrazňovaním procesov nehybnosti, amorfnosti alebo odosobnenia a premieta sa do vyššej koncentrácie motívov so špecifickými vlastnosťami „povrchu“ (motív kože, cibule, vajíčka, jablka) alebo amorfných matérií (živlov vody a vzduchu, farieb).

Poetku až obsesívne zamestnáva vymedzenie hraníc svojho „ja“, ktoré je okrem iného aj vymedzením iných objektov v spoločnom priestore sveta. Ružičková sa sústreďuje na viditeľné vonkajšie povrchy, tvary a hranice objektov a len sprostredkovane, synekdochicky naznačuje vnútorné súvislosti a emócie. Základnou synekdochou subjektu je „koža“ a vzťahom, ktorý vytvára napätie, je akt či proces „prenikania“ alebo, naopak, „intaktnosť“ a vnútorná nedeliteľnosť. Od toho závisí, či sa subjekt cíti byť v ohrození, alebo v bezpečí. Vo veršoch je vyjadrená obozretnosť pred všetkým, čo dokáže narušiť hladký povrch tela (zobáky, skalpel, nôž), a na to nadväzuje druhá línia motívov (rany, šitie, švy, sceľovanie zranení). Ideálnym objektom je „cibuľa“, ktorá má niekoľko vrstiev, je „nesmrteľná“ a má „všetky kože spojené do jedného zväzku“ (Parcelácia vzduchu).

V intímnej introspekcii sa okrem situácie „ja“ tematizuje aj partnerský vzťah. Poetka aj tu používa motívy vzájomných hraníc, telesnej (ne)preniknuteľnosti alebo vzájomnej disproporcie (protiklad stretu pevných a amorfných objektov), no aj pri tejto téme sa sústreďuje na pozorovanie samej seba. Osobitým spôsobom rozvíja poetiku citového chladu („coolness“), ktorá nie je sprievodným znakom odpoetizovania (ako v prípade P. Macsovszkého), ale zámerom, akoby sa „sebazraňujúce rituály“ stávali súčasťou umeleckého experimentu, kde sa „ženské telo stáva médiom“ a „pracovným materiálom“ (A. Bokníková).

Na vyznení Ružičkovej poézie má významný podiel vizuálne vnímanie a výtvarné vzdelanie autorky, ktoré sa, opäť paradoxne, kombinujú s abstraktnou, procesuálnou, nepoetickou lexikou. Básnické texty si zachovávajú potenciál expresívnosti, ale napojením na neživotné slová a fyzikálne procesy pôsobia ako zbavené citov. Autorka prenáša neverbálne (abstraktné) techniky z výtvarnej tvorby na materiál poézie a rovnako ovplyvňuje recepciu básnických textov. Pri časti dlhších, fragmentárnych básní sa dosahuje koherencia rýchlym čítaním, ktoré dáva syntaxi slov a obrazov plynulosť a náznaky súvislostí (Osnova a útok, Beztvárie, Pobrežný výskum). V menšej miere ako stratégia čítania vyhovuje asociatívne až psychoanalytické sledovanie vnútorných vzťahov medzi objektmi a vztiahnutie výsledného pocitu na subjekt autorky (Mikronauti, Parcelácia vzduchu).

Nateraz posledná kniha N. Ružičkovej Práce & intimita osobitým spôsobom nadväzuje na postupy výtvarného umenia, konkrétne sochárstva. Štandardný spôsob umeleckej literatúry založený na hľadaní a reťazení slov autorka obracia naruby a básne vznikajú vynechávaním slov a vymazávaním slabík pôvodného textu. Experiment s „uberaním“ ako s rovnocenným tvorivým procesom testuje sochárske pravidlo, podľa ktorého je tvar v materiáli „imanentne prítomný ešte pred samotným začiatkom procesu tvorby“ (P. R.). Ružičková aj v tejto knihe tematizuje intímny svet ženy; za pracovný materiál si vyberá texty typické pre ženského „spotrebiteľa“: návody a praktické rady z domácnosti, cviky na zachovanie pružnosti pokožky, postupy líčenia, informácie na výrobkoch pre ženy. Autorka novým spôsobom neinovuje len tvárne postupy (tzv. „skulptúrne básne“), ale aj možnosť ukryť sa v procese tvorby. Upriamenie pozornosti na svet žien a latentná identifikácia s ním stačia na to, aby sa identita autorky naznačila, ale neprekročila hranicu úplnej, zraňujúcej intimity.

Ján Gavura, 2012