Oleg Pastier photo 2

Oleg Pastier

17. 4. 1952
Tekovská Nová Ves
—  15. 3. 2018
Žáner:
poézia, próza, publicistika, rozhlasová tvorba, iné

Autor o sebe

... som maturoval v roku 1970. A otca zomlela normalizácia. Brat už vtedy študoval v Prahe právo, aj ja som chcel ísť na právo, bol som na prijímacích pohovoroch, samozrejme, pre zlý kádrový profil ma nevzali... Vojenská základná služba. Povolávací rozkaz. VÚ ten a ten... Zamestnal som sa. Pracoval som ako vychovávateľ v internáte Stredného odborného učilišťa Priemstav. Na to mi stačila maturita. A tam som sa stretol s územčistým chlapíkom, o päť rokov starším, aj on tam robil vychovávateľa. Bol to Jiří Olič. Moravan, citlivý znalec literatúry a výtvarného umenia, kresťansky založený básnik...
Bolo to pre mňa rozhodujúce stretnutie. Jirko ma uviedol do iného sveta literatúry, odhalil mi tvorbu moravských katolíckych básnikov, ktorých za prvej republiky vydával Josef Florián zo Starej Říše – čítal som Jakuba Demla, Jana Zahradníčka, Bohuslava Reynka a mnohých ďalších.
... Cez Jirka som sa dostal k zakázaným českým spisovateľom, k zakázaným výtvarníkom, skrátka do okruhu nezávislej kultúry a ostal som v ňom až do Nežnej revolúcie.
... My sme sa svojou nezávislosťou v kultúre, pôsobením mimo režimu neusilovali o štátny prevrat. Áno, túžili sme po zmene, no nič násilné sme nepodnikali. Pre nás to, čo sme robili, bola normálna literatúra, normálne výtvarné umenie, normálna hudba, jedným slovom normálna kultúra.
... Mňa nikto odnikiaľ nevyhodil. Mne nikto nič nezakázal. A tak to cítili aj moji priatelia, generační druhovia – Vlado Archleb, Igor Kalný, Tomáš Petřivý... Už som to povedal, nechceli sme robiť to, k čomu režim nútil umelcov, slobodne sme si robili svoje, vedeli sme, že režimu sa nepáči to, čo robíme, a najmä to, že to vôbec robíme, ale nám to bolo fuk. Hovorí sa tomu aj underground, ale ani to nie je celkom presný pojem.
... tie problémy sme nevyrábali my, ale oni. Navyše nás nemali ani odkiaľ vyhodiť, lebo napospol sme pracovali ako robotníci. Kam by asi tak vyhodili nočného strážnika alebo kuriča v kotolni? A nemali nám ani čo zobrať. Nás režim nemohol skorumpovať, lebo my sme sa o verejné pôsobenie v kultúre neuchádzali a v našom slovníku sa nevyskytovalo slovo honorár. Skorumpovali len tých, čo dostali po roku 1968 po prstoch a počas celej normalizácie sa usilovali o návrat, urobili sebakritiky, doprosovali sa legality.
.... A potom som šiel do kotolne. Za kuriča.
Kotolňa bola pre disidenta atraktívne pracovisko. Ale nie každá. V uhoľnej či koksovej sa človek namakal. No v plynovej to bola paráda. Ja som bol v plynovej. Tam len bolo treba byť a sledovať tlaky. Kotolňa na Duklianskej bežala nonstop, lebo vykurovala nemocnicu. Dobré kotolne sa doslova dedili. Odchádzajúci kurič ju odovzdal len spoľahlivému a preverenému človeku.

Z knihy Osem vytrvalých, LIC 2017