Vysokoškolský pedagóg Oliver Bakoš svojou prvotinou Katedra paupológie nadviazal, ako sám uvádza v doslove, na knihu Mareka Vadasa a Emana Erdélyiho Univerzita. Dokonca si z nej požičal aj niektoré postavy. Bakoš dej svojho debutu situoval do prostredia, ktoré mu je dôverne známe. Katedra paupológie je sondou do postkomunistického školského systému a pranieruje nielen jeho neduhy a rôzne nedostatky, ale upozorňuje aj na nezmyselnosti súčasnej doby ako takej, na obludnosti, ktoré začali bujnieť v porevolučných časoch. Situácie, ktoré opisuje, sú groteskné – komické i tragické, alebo aspoň smutné zároveň. Katedra paupológie odhaľuje zákulisné praktiky v školstve, Bakoš vo svojej próze ani tak nestavia na deformácii skutočností či ľudských vlastností (ako satira), skôr nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktoré odráža už jej existujúce deformity. Dej i postavy sú fikciou, ktorá má verný predobraz v realite. Spôsob, akým Bakoš podáva obraz skutočnosti nestavia na netradičných dejotvorných postupoch, nie je ani jazykovým exhibicionizmom a v konečnom dôsledku aj humor je skôr trpký. Autor dokázal s odstupom a nadhľadom nájsť správny uhol pohľadu, triezvy náhľad na problémy, na ktorých je priamo zainteresovaný a odvahu sprostredkovať svoj pohľad iným. A ako sám poznamenal, knižka je literárnou fikciou a pokiaľ je nejaká skutočnosť zhodná s touto knihou, je to poľutovaniahodné. Taktiež aj jeho druhá próza O učiteľoch a ľuďoch čerpá z autorovi dôverne známeho prostredia a s humornou nadsádzkou poukazuje na neľahké súznenie učiteľskej obce a spoločnosti. Po odbornej stránke je Oliver Bakoš expertom na klasickú nemeckú filozofiu a estetiku, zvlášť na diela Immanuela Kanta a je činný nielen ako autor mnohých odborných štúdií, ale venuje sa aj prekladaniu diel najmä klasických nemeckých filozofov.
