"Literárny text je pre mňa intímny, živší. Radšej píšem literatúru ako publicistiku, i keď pozorujem, že publicistika vo veľkej miere preberá jedno z literárnych snažení. Publicistika rieši aktuálny svetabôľ, má právo na udalosti, literatúra má byť skôr na oddych, zábavu alebo na obdiv. V publicistike sa dejú udalosti hneď, sú viditeľné v okamihu, vystreľujú, umierajú. V literatúre plynú ako čas, ktorý nevidíme, ale pomalý pohyb kontinentov je tiež udalosť."
(SME, 17. 9.2017)
„Pod slovom čitateľ si neviem predstaviť nič konkrétne, je to abstraktný pojem, niečo neznáme a vzdialené, a preto k tomu pristupujem s pokorou, ale bez programovej empatie. Myšlienka na čitateľa ma však nezanedbateľnou mierou motivuje na napísanie textu a najmä na pokus o jeho vydanie."
„Nemám čas písať pomaly. Niekedy píšem tak rýchlo, že sa mi podarí zabiť myšlienku úplne iným významom, a to navyše takým prvoplánovým, až ma to desí. To je daň za rýchle písanie. Niečo napíšem a potom zistím, že je to také úbohé, nechcene komické a nečitateľné, že niekoľkostranový text sa mi už neoplatí prerábať, ale rovno skrátiť do aforizmu, zasmiať sa mu a potom navždy vymazať“
(SME, 12. 9. 2013)
"Copywriter je stroj na písanie, kreativita, disciplína, schopnosť vytvoriť si algoritmy na upratovanie myšlienok za každých okolností. Keď ale začne písať beletriu, je to akoby sa pokazil. Jeho myseľ dostala infarkt alebo Alzheimera. Zabudne, že zadania prichádzajú zvonka a uverí tomu, že prichádzajú z jeho vlastnej hlavy. Zošalie. Výsledkom takéhoto výpadku je potom kniha. Písanie nebol plán ale len výpadok, pobláznenie mysle. Zrejme to ma k tomu priviedlo. Chorobu človek neplánuje."
(2015)
