Oskár Čepan sa zaoberal problematikou novodobej literárnej teórie rovnako zaujato a hlboko ako problematikou historickej pragmatiky literárnych dejov, najmä literárneho romantizmu a realizmu na Slovensku. Významne osvetlil poetiku svojbytného slovenského, prírodou a prírodných mýtom inšpirovaného expresionizmu tridsiatych rokov 20. storočia, ktorý v jeho estetickej a filozofickej jedinečnosti označil termínom naturizmus.
Hlboký záujem, ktorý ho neopustil po celý život, smeroval aj k výtvarnému umeniu. Ako devätnásťročný bol scenáristom Trnavského mestského divadla. V tom čase vyšla aj jeho prvá stať Výtvarná spolupráca pri divadle, ktorá varuje pred „vždy aktuálnym nebezpečenstvom: vraždou slova prostredníctvom kulisy“. Problémom estetickej kvality jazyka vo vzťahu ku kvalite estetiky obrazu sa napokon zaoberal po celý život, či už vo svojich pozoruhodných výtvarných exkurzoch (o ktorých sa širšia verejnosť dozvedá až dnes), v odborne hlboko fundovanej amatérskej vášni k archeológii (napr. objav stôp po rímskom osídlení v Dúbravke pri Bratislave, bohatá paleontologická zbierka), no najmä v košatých analýzach a syntetických opisoch literárnych dejín.
Syntéza slova a obrazu, pojmu a vízie sveta sa stali nosným princípom jeho literárnovednej práce práve prostredníctvom hĺbky obrazu – výtvarné ani archeologické nemožno od jeho literárnohistorickej syntézy realizmu a naturizmu oddeliť ani teoreticky (či metafyzicky, ako sám hovorieval). Mladý Čepan si ako prvé štúdium zvolil odbor výtvarná výchova – zemepis, ktoré po roku zmenil: vyštudoval aprobáciu filozofia – slovenská literatúra. Literatúra a výtvarné umenie sa odvtedy až do konca života v jeho diele prelínajú a dopĺňajú. Meno Oskár Čepan sa už niekoľko rokov širšej verejnosti pripomína vďaka cene pre mladých výtvarníkov, organizovanej nadáciou Centrum pre súčasné umenie, ktorá nesie jeho meno.
Rozsiahla kapitola Rozklad romantizmu v 3. zväzku akademických Dejín slovenskej literatúry (1965), kde „narušil dovtedajší petrifikovaný výklad o bezproblémovosti a názorovej monolitnosti Štúrovej školy“ (M. Šútovec), inšpiratívna kapitola o slovenskej próze v rokoch 1935 – 1945 v 5. zväzku Dejín (1984) len signalizovali širší syntetický záber Čepanovej metodológie. Galileovsky znepokojovala dobovú politickú moc a Čepan to výrazne pocítil. Aj napriek prekážkam však vydal dôležitú monografickú prácu Kukučínove epické istoty, syntetickú interpretáciu Kukučínovej poetiky. Významne osvetlil problém medzivojnovej tzv. „lyrizovanej prózy“ (J. Števček) a jej estetickej závislosti (J. Felix) od francúzskeho prírodného expresionizmu (Giono, Ramuz) v monografickom diele Kontúry naturizmu. Po hĺbkových literárnohistorických, genologických a poetologicko-typologických výskumných sondách napokon vytvoril monumentálnu vedeckú syntézu obdobia slovenského literárneho realizmu v knihe Stimuly realizmu. Jeho Literárne bagately ako „avantgardné prehodnocovanie literárnej minulosti, jemne ironické a parodizujúce vstupy do súčasnosti“ (M. Šútovec) osviežili literárnovednú komunikáciu významným spôsobom aj žánrovo. Nezanedbateľné je Čepanovo editorské dielo (Záborský, Kukučín, Kubáni, Pauliny-Tóth, Malevič), ale aj rozsiahle paleontologicko-neolitické zbierky a objavy, štúdie z oblasti výtvarného umenia či výtvarné koláže. Svedčia o jeho univerzálnosti a zároveň renesančnej jedinečnosti. V rámci projektu Zobrané diela Oskára Čepana, iniciovaného Ústavom slovenskej literatúry SAV, posmrtne vyšli súbory jeho štúdií Próza slovenského realizmu, Literárne dejiny a literárna veda a Literárnoteoretické state.
Oskár Čepan vyšiel z metodológií dobového štrukturalizmu (Bakoš, Mukařovský, Vodička) a ruskej formálnej školy (Šklovskij, Tomaševskij, Tyňanov), ktoré si osvojil s vysokým filozofickým nadhľadom v čase, keď tí, ktorí nesadli na lep pseudomarxistickým filologickým dogmám, hľadali útechu vo fetišizovaní štruktúrnych funkcií estetiky jazyka. Ako jeden z mála – v dlhodobej perspektíve jediný – hľadal jej „súvis“ s kultúrnou dynamikou živej, materiálovo podloženej histórie v rozsiahlej monografickej forme. „V živote sa stretávame so súvislosťami dialektickými kauzálnymi, alebo tak či onak funkčnými. V umeleckej literatúre príliš suverénne vládne estetická funkcia. Celá literatúra je vlastne – nielen v konečných, ale najmä v počiatočných dôsledkoch – výrazom jazyka a jeho estetickej funkcie. Čo sa tu teda dá vôbec so súvisom robiť?“ (Literárne bagately, 1971). Už v štúdii K typológii literárnych smerov aplikoval O. Čepan pohľad na literárny text cez metaforicko-metonymický reliéf sekundárnych (mýtických) označovacích systémov R. Bartha a odkryl ich gravitačné pôsobenie na text ako súčasť univerza literárnych textov, kde „… obe formy básnických trópov vystupujú v úlohe základného organizátora“ či „gravitačného jadra“ – aj ako estetický fundament vo vzťahu k poetike, aj ako estetická sankcia vo vzťahu ku kultúrnej norme. „Príznačný motív obdobia slovenského literárneho romantizmu – let orla, sokola – je výrazom prevahy princípu metaforického. Motívy stromu, kvetu a domu, charakterizujúce tvorbu literárneho realizmu, sú zviazané s prevahou princípu metonymického“ – tento elementárny metodologický princíp využil neskôr pri budovaní monumentálnej monografie Stimuly realizmu.
V šesťdesiatych rokoch 20. storočia formuloval estetické princípy bratislavského výtvarného hnutia Konfrontácie a jeho východiská z francúzskej štrukturálnej abstrakcie. Vytvoril významné state o hlavných predstaviteľoch predovšetkým ruskej výtvarnej avantgardy – Kazimira Maleviča, Vladimira Tatlina, Vasilija Kandinského, Sergeja Šaršuna. Po nástupe politickej normalizácie v 70. rokoch však už nesmel vydať viacero závažných monografií o uvedených autoroch (napr. antológia textov Tatlinova iniciatíva, monografia o Mariánovi Čunderlíkovi Od človeka na prah univerza a o Rudolfovi Filovi – Maliar medzi Erosom a Thanatom).
Peter Valček
