Paľo Oliva photo 1

Paľo Oliva

16. 11. 1914
Kátlovce
—  1. 3. 1941
Poprad-Kvetnica
Pseudonym:
Paľo Oliva, Pavol Ušák-Oliva, Milo Juršičov, Ivo Martinovič, Mirko Hrázdecký, M. H. Kátlovský
Žáner:
poézia

Napísali o autorovi

Olivove básne, uložené v jedinej zbierke Oblaky a v časopisoch roztratených v rukopisoch, majú v sebe pôvab krehkej hry, lebo sú plné neskutočnosti, vlastne nadskutočnosti, nadnesené a ľahké až tak, akoby neboli výsledkom skúsenosti a dobýjaného poznania, ale darom a snom. Ich metafora a litanická intonácia zosilňuje dojem detskej bezstarostnosti, hoci vpravde týkajú sa vecí prchavých a smutných, ako sú oblaky a všetko, čo sa dvíha a uniká nezadržateľne, čo sa mení v mihotavom skĺbení, čo sa básnik usiluje zachytiť do slova a do melódie, spestrenej nevtieravou, ale vypočítanou asonanciou.

J. K. Šmálov

(Olivu) charakterizovala originalita básnickej imaginácie (osobitne v titulnom cykle zbierky) i vnútorná istota pri tvarovaní básnickej reči – akoby ani nemusel hľadať slová do básne, pretože sama reč mu ponúkala tie najsprávnejšie výrazy pre to, čo chcel básňou vyjadriť. Takáto čistota základného sémantického gesta sprevádza Paľa Olivu, keď píše básne lyricky impresívne alebo „hravé“ (oddiel Hry a refrény), no aj vtedy, keď je tematicky veľmi vážny, pretože sa motivicky konkrétne dotýka smrti (oddiel Sestra smrť) alebo sústredene prechádza do polohy religióznej (záverečný oddiel Modlitby, kde cyklická báseň Madone patrí zrejme k najkrajším číslam slovenskej mariologickej poézie vôbec).

Stanislav Šmatlák

Olivovo spájanie poézie so snom a podvedomím prechádza vnútorným zrením autora v poetický nástroj metafyzického zážitku. Takto sa aj v sne presadzuje existenciálna skúsenosť básnika s Absolútnom, ktorú pomáha hlbšie interpretovať poznanie kontextu bremondovskej čistej poézie a kresťanskej mystiky s troma stupňami mystickej cesty. Konotačná sila obrazu sna sa v básnikovej tvorbe prehlbuje a nadobúda mystický rozmer okrem iného aj prítomnosťou motívu sna v rýme (vertikálnej metafore), ktorý svojou poetistickou uvoľnenosťou otvára priestory do mystiky a duchovného sveta. Olivovu obraznosť typologicky kvalifikuje ako snovú imagináciu viažucu sa k vode ako k jednému zo živlov, ktorý určuje špecifickosť autorovej poetiky. Nevšedne vyznieva spojenie „snového“ a „vodného“ sveta, ktorý je zastúpený motívom „mora“, „sĺz“ („Sen, ktorý kreslíš na more / samopaš mora more sĺz“) a „rosy“ (vo vertikálnej metafore „rosný – dosníš“). Paradigma vody s dôrazom na neustále plynutie, pominuteľnosť a premenu vhodne zapadá do konotačno-asociačného poľa hlavného obrazu celej Olivovej tvorby, ktorým sú „oblaky“ konotujúce „herakleitovskú premenlivosť vecí“, „ich nepomenovateľnosť“ (M. Chorváth); „veci prchavé a smutné“, „všetko, čo sa dvíha a uniká nezadržateľne“, „čo sa mení v mihotavom skĺbení, čo sa básnik usiluje zachytiť do slova a do melódie“ (J. K. Šmálov). Spolu s vodou a oblakmi nezadržateľne u Olivu uniká aj sen, ktorý sa s nimi významovo konfrontuje a prestupuje („Sen z vody odchádza... Sen z vody v oblakoch“).

Monika Kekeliaková