Pavel Dvořák patril k najvýznamnejším autorom formujúcim žáner literatúry faktu na Slovensku. Svoju literárnu tvorbu začal poviedkami uverejňovanými v Mladej tvorbe (1962), no postupne čoraz viac pozornosti venoval publicistike v novinách a časopisoch. Z celkom pragmatických potrieb redakcií vznikali jeho seriály, v ktorých spájal popularizáciu výsledkov vedeckého výskumu, najmä v archeológii, s reportážou a konfrontáciou súčasných i minulých postojov. V tomto tvorivom úsilí sa čoraz väčšmi stávala dominantnou história, zvlášť dejiny dávnovekého Slovenska, ale aj staršie ruské dejiny či vznik Česko-Slovenska. Vytvoril však aj seriály zo sveta populárnej hudby (knižne Máte radi Matušku? – spolu s Petrom Brázdom), ba v roku 1969 pripravil pre deti prozaické leporelo Poď sa so mnou hrať a ďalšie knihy. Čoskoro u neho začal koncepčne prevládať posun od príležitostného novinového seriálu k literatúre faktu, tematicky zameranej na prezentovanie kontinuity osídlenia a jednotlivých kultúr na území Slovenska. Tak sa zrodili jeho štvorzväzkové Odkryté dejiny, ktoré napísal v rokoch 1974 – 1980. V prvom zväzku na základe objavov archeologických pamiatok analyzuje epochu od praveku až po obdobie Veľkomoravskej ríše, v druhom zväzku predstavuje historickú problematiku do polovice 13. storočia, kde úspešne uplatňuje vlastnú interpretáciu zistených faktov – práve tak ako v ďalších dvoch zväzkoch tejto rozsiahlej kompozície. Pozoruhodný je čitateľský ohlas tohto diela, ktorý potvrdzuje správnosť Dvořákovho prístupu k téme – oživovanie osudov ľudí dávnych vekov a zložitosť ciest poznávania minulosti. V tomto duchu pokračoval aj pri koncipovaní knihy Lovci mamutov a tí druhí, venovanej mládeži, ako aj v Zázraku obilného zrnka, ktorý je vlastne voľným, piatym dielom jeho Odkrytých dejín. Skôr výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, sú Dvořákove prozaické texty – román Hriešnikov návrat a Farby kaki, v ktorých celkom prirodzene prevládol autorov príklon k žánru literatúry faktu. Vidieť to vo Svedectve pohľadníc, no predovšetkým v monumentálnom a na slovenské pomery výnimočnom diele Zlatá kniha Bratislavy, či v objavnosti témy, ktorú spracoval v Podivnom barónovi a v knihe Kto zabil Viliama Žingora? Kniha o nespravodlivo odsúdenom a popravenom partizánskom veliteľovi hneď po vyjdení vzbudila mimoriadnu pozornosť donedávna zakázanou témou a pútavým spracovaním. Osobitne úspešným dielom, vytvoreným spolu so známym fotografom Karolom Kállayom v roku 1999, bola kniha Krvavá grófka, kde sa mu ako vôbec prvému autorovi spracúvajúcemu túto problematiku podarilo objektívne a na základe overených faktov predstaviť čitateľovi zlovestne známu Alžbetu Bátoryovú, jej dobu a okolitý svet. Doménou jeho záujmu však aj naďalej zostávajú najstaršie dejiny nášho územia, ako to potvrdzuje prvý zväzok pripravovaného širšieho cyklu, nazvaný Stopy dávnej minulosti 1. Slovensko v praveku, v čase svojho vzniku považovaný za udalosť na knižnom trhu Slovenska. Pre tvorbu Pavla Dvořáka je okrem iného charakteristické, že sa vedel v často zložitej a dávno zabudnutej sfére najstarších dejín našej krajiny ľahko a pre čitateľa príťažlivo pohybovať bez toho, že by unavoval výpočtom suchých čísel či tabuľkami štatistík. K literárnym aktivitám Pavla Dvořáka patrila aj jeho vydavateľská a editorská činnosť, ako o tom svedčia u nás po prvý raz vydané Kroniky stredovekého Slovenska, Legendy stredovekého Slovenska, Kronika anonymného notára kráľa Bela či kniha Poctivá obec budmerická Jána Tibenského (I. 1996, II. 1998).
Viliam Apfel
