Autor debutoval románom Raz aj v pekle vyjde slnko – ide o jednoducho, zväčša chronologicky postavené rozprávanie sústredené na hlavného hrdinu Klevera, ktorého autorova fabulácia dostáva do prostredia a do situácií prítomných už v mnohých iných knihách a filmoch. Je to oblasť už dosť obohratá, no zato akčná a z hľadiska čítania lukratívna: hovoríme o okraji spoločnosti, drogách, mafii a zločine. Ideovo rozprávanie sleduje psychologicko-duchovný rozmer hrdinu a jeho konfrontáciu predstáv s realitou, v súhre s prežívaním chvíľ šťastia a nešťastia, lásky a osobného sklamania i sebaprekonávania. Dôraz je na emotívnom vyznení, čo je pre Baričáka jednou z kľúčových zložiek rozprávačskej apelatívnosti. Integrálnym znakom jeho vyjadrovania sa stáva aj svieži, vtipný a neformálny jazyk s príklonom k subštandardu. V ďalšom románe Kým nás láska nerozdelí: Hľadania je znovu centrom stvárnenia mladá generácia súčasnosti, tento raz profilovaná cez postavy priateľov Psycha a Xiastra. Román vytvára ilúziu obyčajnej žitej reality dvoch ľudí, z ktorých každý zakúsi úspech i traumu, takže je znovu sledom pomerne dynamických pasáží a dejových posunov – to sú položky predznamenávajúce veľmi ľahké a rýchle čitateľské stotožnenie s textom. Tak ako predchádzajúci román i tento a aj nasledujúce má referenčnú funkciu: autor ich ponúka čitateľovi ako človek, ktorý takto vidí dnešnú mladú generáciu, takto ju pozná a toto svoje portfólio chce sprostredkovať aj čitateľovi. Primárne a v hlbšej významotvornej vrstve však postavy využíva ako projekcie vlastného názorového zázemia – to si vytvoril kombináciou duchovných náuk, náboženských ideálov, motivačnej psychológie a undergroundu. To znamená, že ako východiskový subjekt vlastných rozprávaní berie na seba smerom k čitateľom rolu duchovného učiteľa a mediátora: kniha nás vyučuje, čo je pre nás dobré a zároveň (ako mediátor) má ambíciu riešiť naše vnútorné spory a zábrany. Sám autor sa v elektronickej i priamej prezentácii tituluje ako hlásateľ dobra, ako človek požadujúci odpútanie sa od spoločenských a cirkevných predsudkov v snahe umožniť ľuďom naplnenie a harmóniu v súlade so sebou samým. Medzi jeho výroky patrí aj ten, že sa nepovažuje za spisovateľa, čo istým spôsobom aj dokazuje svojou tvorbou: literatúru chápe ako médium, nie ako esteticky špecifikovaný umelecký útvar. Je to mediálny, kampaňový, reklamný autor, je to spisovateľ-promotér. Je to jeden z prvých (popri, povedzme, M. Hvoreckom – dnes je silne prítomný na našej scéne takýmto spôsobom Jozef Heriban), ktorý na Slovensku priekopnícky inštaluje nový typ spisovateľského subjektu v zásade charakteristického tým, že sa odpája od konvenčných predstáv o spisovateľoch, ktorých aktivita končila napísaním a vydaním knihy. Práve naopak, vstupuje do marketingového procesu a v skutočnosti sú jeho prezentácie na webe, sociálnych sieťach a aj naživo integrálnou súčasťou jeho kníh – de facto ide o reklamné kampane a presviedčanie (nezabúdajme, že Pavel „Hirax“ Baričák vlastní vydavateľstvo aj obchod). Nedá sa to oddeliť, obe zložky, konkrétna kniha a jej prezentácia/propagácia sú jedným balíkom – tento postup kumulácie je typický a osvedčený v psychológii reklamy v tej najbežnejšej podobe pri hocijakom produkte. Takže presne takto je to aj s Baričákom: netvorí literárne diela, tvorí produkty-tovary! A to je dôležitý rozdiel, pretože klasický spisovateľ najprv tvorí literárne dielo s dôrazom na poetické a vyjadrovacie možnosti - to sa až vo svojej finalizovanej podobe stáva produktom. Baričák a dnes aj mnohí ďalší daný proces otočili: tvoria produkty osobnej exhibície, ktoré jednou časťou sú aj textom a tou ich môžeme považovať za literatúru. Rezultátom takéhoto postoja k literatúre nie je estetická inovácia, ale úspech; a takisto nie ohlas literárnej kritiky a možné presahy do procesu literárnych dejín, ale spoločenský dosah a obľúbenosť. Ak si to teraz pozrieme spätne, zistíme, že ide o obrovský koncepčný paradox: Baričák sa snaží byť undergroundový, snaží sa upozorňovať na osobnú nezávislosť a odsudzuje manipuláciu reklamou a masou, no svojimi aktivitami vstupuje do úplne opačného sveta, do sveta oficialít a mainstreamu, do sveta komercie, do sveta, v ktorom je sám veľkým reklamným stratégom, vďaka čomu má (pokiaľ ide o knihy) de facto masový úspech. Uznávam však aj alternatívu, že tento paradox je ďalšou súčasťou sebaprezentácie: kontroverznosť s tým, že chcem BYŤ NEJAKÝ a v dôsledkoch vyznievam opačne, má v sebe potenciál sympatií...
Pokračovaním románu Kým nás láska nerozdelí: Hľadania je Kým nás láska nerozdelí: Nachádzania a rámcovo platí pre ňu to, čo o prvej časti: znovu sa stretávame s Xiastrom a sledujeme jeho psychologické zápolenia v popredí s jednoduchým a dynamickým dejom. V knihách Sekundu pred zbláznením (Všetko je, ako je) a Nauč ma umierať Baričák zintenzívnil výchovnú zložku svojho rozprávania v nadväznosti na pomerne dosť lacné a povrchné idey, napr. „Mali by sme byť v pohode sami so sebou, prijať svoje bytie.“ Znovu sú príbehy postavené na stredovom subjekte – hlavnej postave, od ktorej lúčovito vybiehajú epizódy a myšlienky – miestami pôsobia ako exemplár. Priamym dopovedaním vlastných svetonázorových a filozofických postojov je cestopis Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života – autor ich v ňom filtruje cez záznamy a zážitky z Panamy a Kostariky.
Baričákova básnická tvorba absolútne korešponduje s už uvedenými ideovými charakteristikami, hoci v rámci väčšej variability, ktorú lyrika umožňuje, tu nájdeme celý diapazón emócií, inštinktov, myšlienok, situácií, momentiek a zážitkových obrázkov. Dominuje autenticita, snaha vyrozprávať sa – v zásade ide o rozprávania, ktoré nadobudli formálnu podobu voľných veršov vcelku kolísavej kvality.
Pavel „Hirax“ Baričák sa prezentoval aj dvojjazyčnou knihou fotografií Nový Zéland / New Zealand.
Radoslav Matejov
