Pavel Sibyla photo 1

Pavel Sibyla

1. 4. 1978
Detva

Komplexná charakteristika

     Pavel Sibyla knižne debutoval v roku 2009 zbierkou poviedok Coffee stories s podtitulom Deň ako každý iný. Kniha už svojím názvom naznačuje, že ide o oddychové čítanie pri šálke kávy, čo umocňuje aj autorov spôsob písania: autor dokáže veľmi presvedčivo vypointovať príbeh, modelovať prekvapivé, neošúchané situácie a vyrozprávať ich s ľahkosťou, jednoduchým, hovorovým štýlom, bez komplikovaných výrazových prostriedkov, no stále s príznakom umeleckosti. V jednotlivých textoch však môžeme identifikovať aj druhý plán, ktorý sa – úmyselne či neúmyselne – stáva názorným svedectvom o spoločnosti, v ktorej jednotlivé postavy (a vďaka nim aj čitatelia) žijú.

     Deväť poviedok zbierky je rozdelených do troch častí, označených typmi kávy aj s krátkym receptom na ich prípravu. Spoločným námetom prvých troch poviedok, zaradených do časti Espresso, je strach z inakosti, predovšetkým národnostnej. Xenofóbne pocity hlavných hrdinov niekedy prerastajú až do bizarných, paranoidných duševných stavov a konšpiračných teórií o ovládnutí sveta, ktoré majú poukázať na potrebu nepodľahnúť všeobecne vžitým predstavám a nenechať si vziať právo na vlastný názor. Poviedky v časti Macchiato spája v prvom rade narušená intimita partnerského vzťahu, ktorá je však len prostriedkom na vyjadrenie neautenticity ľudského života. Sibyla buduje absurdné zápletky jednotlivých príbehov, aby v nich mohol aspoň čiastočne preniknúť pod masky, ktoré si jeho postavy každé ráno nasadzujú. Nemožnosť prežívať svoj život podľa vlastných predstáv, spôsobenú predovšetkým neschopnosťou zmeniť zaužívané šablóny, je pravou príčinou konfliktov a zlyhania pri ich riešení. V poslednej časti Long Black sú príbehy obohatené o „rekvizitu“ umeleckého diela (bájka, divadelné predstavenie, obraz), ktorá slúži ako spúšťací impulz na konfrontáciu reality s fiktívnym svetom a vždy sa – hoci neúmyselne a paradoxne – stane prostriedkom odhalenia tých situácií a pocitov postáv, ktoré mali radšej zostať skryté, pretože predstavujú zlyhanie postáv v základných medziľudských vzťahoch („závislosť“ od civilizácie a neschopnosť adaptovať sa na zmenené podmienky; pretvárka, za ktorou sa skrýva zhnusenie z homosexuality dobrého priateľa; manželská nevera).

     Sibyla často experimentuje s rozprávačskými perspektívami a to, čo sa zvykne začať ako každodenná zápletka, dokáže posunúť do roviny absurdných, až fantastických historiek, čím pripomína poviedky Dušana Mitanu. Úvodné motto a kompozícia zbierky však naznačujú aj salingerovské inšpirácie.

     V tom istom roku vyšla Pavlovi Sibylovi aj jeho druhá kniha Niečo o orchideách. Ide o rozsiahlejšiu novelu, ktorá má ambíciu stať sa aj akousi generačnou výpoveďou mladých ľudí, ktorí detstvo prežili ešte za bývalého režimu a teraz si hľadajú svoje miesto vo svete.

     Rozprávačkou a centrálnou postavou novely, skladajúcej sa z viacerých dejových línií, je Hanka Kramárová, čerstvá tridsiatnička, ktorá prišla do Bratislavy z neskazených stredoslovenských kopaníc, aby tu našla cieľ svojho života. Ústredný príbeh sa odohráva v deň jej okrúhlych narodenín v prenajatom byte, kde sa postupne schádza až absurdná kombinácia postáv a postavičiek, počnúc niekoľkými jej známymi a mladým rómskym raperom s bujnou fantáziou, zatúlanou jehovistkou, ktorá v priebehu osláv skončí opitá a spiaca vo vani, a končiac záhadným starším mužom, ktorý sa do bytu neustále vracia a pritom nechce prezradiť svoje zámery. Práve táto pestrá paleta osôb a situácií, do ktorých sa dostávajú, dáva Hane priestor na bilancovanie doterajšieho života. A tak sa čitateľ dozvie o jej rodinnom zázemí, bývalom priateľovi, študijných a pracovných ambíciách a aj o osobe najdôležitejšej – jej súčasnom priateľovi Rišovi, o desať rokov mladšom študentovi, ktorý sa na scéne zjavuje až v poslednej chvíli a poriadne všetko skomplikuje.

     Pavel Sibyla vie veľmi dobre narábať s prestrihmi medzi paralelnými časovými rovinami, a to tak, aby dokázal vybudovať v texte dynamiku a napätie. Takisto vie na správne miesta zasadiť absurdné, bizarné situácie, ktoré vystihnú nelogickosť doby (či už súčasnej, alebo minulej) lepšie ako siahodlhé úvahy. Iba záver je tak trochu čitateľským sklamaním: po navodení naozaj napätej atmosféry sa niektoré nejasnosti vyriešia až príliš rýchlo a jednoducho. Do psychiky ženskej hrdinky sa však autor dokázal vcítiť celkom dobre, rozprávanie z jej uhla pohľadu pôsobí nenútene a je v ňom badať snahu o čo najautentickejšie podanie udalostí bez zbytočného pátosu či nekonečných analýz príčin a dôsledkov. Práve naopak, autor ponecháva analýzy na čitateľovi a na jeho schopnosti čítať aj medzi riadkami. Aj preto je jeho kniha Niečo o orchideách sympatická. Ak sa mala stať veľkou generačnou výpoveďou, stala sa ňou skôr neúmyselne a úplne prirodzene.

Katarína Zitová