Pavel Vilikovský: o sebe a o diele
Pokiaľ to môžem posúdiť, moja tvár pripomínajúca masku Angličana, tá, ako hovoríte, nepreniknuteľná brána introverta, je jednoducho drevená a bezvýrazná. Viete si predstaviť herca s takou tvárou? Ani ja, a preto som o herectve nikdy neuvažoval. Pravdu povediac, vždy som mal voči takému predvádzaniu odpor, preto som zakaždým, keď som mal v škole recitovať, radšej vyhlásil, že som sa báseň nenaučil a inkasoval päťku. Nie, študoval som síce na Akadémii múzických umení v Prahe, ale réžiu na filmovej fakulte a po prvom ročníku ma – našťastie pre slovenský film i pre mňa – vyhodili pre nedostatok talentu. Iste, nielen herectvo, ale každé predstúpenie pred verejnosť vyžaduje určitú dávku exhibicionizmu, no pri písaní je ten exhibicionizmus takpovediac neosobný: text „vystupuje“ väčšinou v autorovej neprítomnosti, a ak sa autor pri písaní predvádza, tak sa to odohráva v samote, bez divákov. Ak mám hovoriť za seba, „spisovateľa“ na verejnosti robím vyslovene nerád a iba keď sa tomu nedá vyhnúť.
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
Pravdivosť slova: Nad čím premýša a na čom pracuje Pavel Vilikovský?
(In: Knižná revue, roč. XXI, 8. 6. 2011, č. 12, s. 11.)
"...nepovažujem sa za spisovateľa, nikdy som to tak profesionálne nerobil ani som nikdy nemal ten imperatív, že musím písať a vtedy a vtedy musím odovzdať knižku. Nikdy som cieľavedome nemal premyslené to, čo píšem, podľa kapitol, podľa postáv, alebo príbeh, alebo niečo podobné. Takže ja sa naozaj nepovažujem za profesionálneho spisovateľa."
In: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/542025-vo-veku-78-rokov-zomrel-spisovatel-pavel-vilikovsky/
(Pavel Vilikovský v jednom zo svojich posledných rozhovorov zverejnenom v časopise Rozum)
S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
