Pavel Vilikovský je súčasťou silnej generácie , ktorej nástup v 60. rokoch 20. storočia (Johanides, Sloboda, Šikula) zásadným spôsobom zmenil tvár slovenskej prózy: vyviedol ju z ideologicky chápaných „dejín“ a vrátil človeku a jeho neprediktabilnej subjektivite. Väčšinou išlo o autorov narodených v druhej polovici 30. a na začiatku 40. rokov. Aj v nasledujúcich, pre literatúru menej priaznivých desaťročiach ich tvorba určovala vývin modernej slovenskej prózy (Ballek, Jaroš, Mitana, Dušek). Vilikovského dielo sa do generačných a vývinových súvislostí vpisovalo nejednoznačným a v niektorých obdobiach protirečivým spôsobom. Dôvodom bol aj nesúlad medzi vnútornou genézou diela a jeho edičnou postupnosťou, pretože viaceré relevantné práce P. Vilikovského boli knižne vydané s veľkým, často aj viac ako desaťročným odstupom od času, keď vznikli. Autor sa tak z pozície účastníka poslednej veľkej renovácie domácej prozaickej moderny v 60. rokoch (debut Citová výchova v marci, 1965) presunul na prelome 80. a 90. rokov do úlohy kľúčového tvorcu obdobia prechodu z modernistickej do postmodernistickej vývinovej etapy slovenskej literatúry. Dve z troch kníh, ktoré vydal v roku 1989 a ktoré sú v týchto súvislostiach považované za prelomovej zmeny vývinovej paradigmy, ale vznikli omnoho skôr, v hĺbke normalizačných 70. rokov (Večne je zelený... v prvej polovici desaťročia, niektoré prózy z knihy Eskalácia citu ešte skôr). Pokus o jednoznačné smerové zaradenie však nemôže byť v prípade P. Vilikovského úspešný, pretože celok jeho diela nie je tematicky ani výrazovo jednotný (netvorí jednotu v tej podobe, akú nám prináša prozaické dielo R. Slobodu alebo V. Šikulu). Možno v ňom rozoznať niekoľko výrazných samostatných línií, ktoré vo vývinovej postupnosti jeho diela idú paralelne povedľa seba, pričom sa v určitých obdobiach vzájomne preplietajú a dopĺňajú. Prvou z línií je „citová“. Vilikovský v nej východiskový generačný sentimentalizmus (Šikula, Kužel), charakteristický pre niektoré prózy debutu Citová výchova v marci (1965) postupne problematizuje telesnosťou: reflektuje nástrahy, ktoré „citu“ kladie „telo“ ako jeho predpoklad (Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch). Ďalšou významnou vrstvou prozaikovho diela je ironicko-persiflážny prepis dejinnosti. „Bože, ako ja nenávidím dejiny, ten vlastný životopis ľudstva,“ hovorí jedna z jeho postáv. Do línie kritického vyrovnávania sa s dejinnosťou okrem naratívnej burlesky Večne je zelený... patrí cyklus troch Slov o... (knižne v Eskalácii citu), v ktorom pristihuje známe postavy slovesnosti i histórie – Iľju Muromca, Turčína Poničana a Janka Kráľa – na rube vlastnej legendy v ich každodennej a vonkoncom nehrdinskej existencii. Ide aj o polemiku s dobovo marxistickým historizujúcim zvecnením človeka, ktoré dominovalo v slovenskej literatúre päťdesiatych rokov a v inej, na národ zameranej verzii si našlo svoje miesto aj v reflexii nasledujúceho desaťročia (esejizmus V. Mináča), o prevrátenie tradične „vozvýšeného“, vznešeného a patetického na nízke a groteskné. V tejto súvislosti sa od 90. rokov stala dôležitou témou spisovateľovho diela a publicistiky otázka identity, teda pýtanie sa, čo znamená niekam patriť (k národu, priestoru – či už má podobu mesta, v ktorom žijeme, alebo je výzvou na prihlásenie sa k stredoeurópanstvu). Súčasťou Vilikovského tvorby je aj noetická línia, teda permanentná reflexia úlohy literatúry a slova v súdobom svete, sprevádzaná skepsou k ich možnostiam a zároveň prekonávaná aktom tvorby.
Vladimír Barborík
