Že tieto kvety z národného ducha u nás Slovákov vyrástli a že národ sám v týchto výtvoroch vždy s veľkou obľubou sa tešieval, ukazuje to, že tieto povesti od tolikých století nevyšli z pamäti, ale že až doposiaľ v čerstvosti sa udržali. Od počiatku ich neznámeho, až do báječnej minulosti padajúceho vzniku vyprávajú sa ony a podávajú z úst do úst, z pokolenia na pokolenie, s premenami síce čo do pobočnosti, ale v podstate vždy tie isté. Tie samé! Tisíc a tisíc ráz boli tieto národné veselo-, čino-, a trúchlohry v divadielkach tichých slovenských izbičiek, pri lučivom svetle kozubov a pri hudbe svištiacich vretien, na dlhých zimných večeroch od k tomu zrodených samovzdelaných ochotníkov bezplatne predstavované. A miešané obecenstvo z malých i veľkých záležajúce, tu dolu i na galérii nezunovalo ich s obľubou a pochvalou poslúchať. Každý dom v dedine a každý kút v dome má u nás svojich vykladačov a vykladačky.
P. Dobšinský a A. H. Škultéty v úvode knihy Slovenské povesti z roku 1858
