Pavol Rankov photo 1

Pavol Rankov

16. 9. 1964
Poprad

Napísali o autorovi

Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Kniha S odstupom času pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady.

Jozef Bžoch

Rankovove prózy sú dôkazom toho, že dobré rozprávanie akosi navzdory kríze príbehov pokračuje: súčasne dokazujú, že môže byť aj nesmierne príťažlivé, môže oslovovať súčasníkov, obsahovať filozofické tajomstvo, ba – čo je na naše provinčné pomery nezvyčajné – môže byť aj mondénne. Najmä po posledných dvoch veciach – tajomstve a mondénnosti – som ako čitateľ novšej pôvodnej literatúry vždy túžil.

Adam Bžoch

Hľadanie námetu sa stalo akoby hybnou silou Rankovovho spisovateľstva – rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby tam našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schému praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Zdá sa mi, že Rankovove texty sú najsilnejšie práve na tých miestach, kde autor nežiada od seba nič iné, ako byť rozprávačom „toho, čo sa stal“. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva.

Peter Darovec

Spoločenský či mierne politický podtón Rankovovým poviedkam v zbierke V tesnej blízkosti takmer úplne chýba (s výnimkou poviedky Black & White, ktorej hlavným motívom je výstava fotografií Nežnej revolúcie pri príležitosti jej trinásteho výročia). Tentokrát sú príbehy akoby mimo priestoru a času, chýbajú im reálie aj časové údaje, ktoré sa nedajú ani nepriamo vytušiť. Spolu s dôsledne strohým štýlom (ktorý je však charakteristický už aj pre predchádzajúce Rankovove prózy) a až úzkostlivo vecným a racionálnym tónom vytvárajú dojem ostrosti a odľudštenosti. Prísny realizmus štýlu pritom kontrastuje s témami poviedok, ktoré sú naopak buď priamo nadprirodzené (poviedka Čo by sa mohlo snívať doktorovi Thompsonovi) alebo aspoň nejasne tajomné (poviedka Light my fire). A dokonca aj tie poviedky, ktoré líčia zdanlivo obyčajné, banálne každodenné príbehy (poviedka Susedka) vyznievajú práve vďaka ostrému štýlu mrazivo. Mrazivé sú i nosné témy poviedok: nemocničné prostredia a smrteľne chorí (poviedka Nové ľudstvo), nejasné prelínanie sa sveta a záhrobia (jedna z najvydarenejších poviedok zbierky Na návšteve u matky), duševné choroby (poviedka Polovica dialógu) či vraždy (poviedky Polovica dialógu, Psy). Hoci teda poviedky svojím strohým a vecným jazykom vyvolávajú zdanie civilnej každodennosti, témy a zápletky sú vysoko nekaždodenné a zámerne sa pridržiavajú až klišé hororov (duševné choroby, zásvetie, nemocnice, úmrtia). Toto všetko v kombinácii s vynikajúco zvládnutými prekvapivými pointami robí z Rankovovej zbierky mimoriadne pútavú knihu.

Július Kohút

Podľa autorského incipitu v knihe Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), ktorá vyšla v Európskom roku medzikultúrneho dialógu, „Všetko je vymyslené. Nikdy nič nebolo, nikdy nikto nežil. Ani prvého septembra nikdy nebolo“, autor očividne popiera nos medzi očami. Využil výhradné právo svojho talentu na pospájanie súvislostí, ktoré si ešte nikto nikdy nedovolil spojiť, a pospájal ich tak, ako mu prikázalo (azda) jeho generačné svedomie a umelecké cítenie. A výsledok je v porovnaní s tým, čo generácie a svedomia a cítenia pred ním iba nesmelo naznačovali, frapujúci: nikto neuverí, že to, čo sa stalo v jeho knihe, sa naozaj stalo. U Rankova je však najrevolučnejšie ponímanie slovenskej histórie, lepšie povedané histórie Slovenska, ktoré sa spredmetňuje v dejinách postáv a ich osudoch: nie sú predurčené ich etnicitou, ale ich pôvod v románových peripetiách zohráva kruciálnu úlohu. Vrhajú sa do dejinných katakliziem so subjektivistickou vášňou a bez vedomia dôsledkov. Autor sa musel vyrovnať s mnohými protirečivými historickými okolnosťami, ktoré sú dodnes predmetom politických svárov. Každá postava musí prejsť týmto očistcom a vycúdiť si z neho svoju pravdu. Autor sa s ním vyrovnal takpovediac faktograficky. Jeho hrdinovia sú priam impregnovaní historickými udalosťami, ktoré určujú ich životné trajektórie, no ich činy v konečnom dôsledku predsa len diktuje najglobálnejšia zo všetkých stratégií – láska. Práve takáto podmienená faktografickosť však chráni autora pred zjednodušovaním či ideologizovaním tém, ku ktorým musí – chtiac-nechtiac – cez svoje postavy zaujať stanovisko. Pavol Rankov nonšalantne predhodil vari najzmyslupnejšiu výzvu slovenskému románu, ktorý prekročil prahy dovoleného.

Alexander Halvoník

Jeho prózy sú syntakticky jednoduché, tematicky pestré a najmä – magické. Jeden z mála slovenských autorov, ktorý píše knihy pútavé, zábavné, nesilené. Majster gradácie a pointy.

Marek Kopča (In: RAK, roč. XII, 2007, č. 4, s. 39)