V neprehľadnom a trhovo podmienenom marazme sa aj ten najbystrejší úsudok zasúva pod zadočky alebo aj staré zadky odrazu píšucich mediálnych hviezd. Aj keď im nemusíme práve odrezať ruku, ktorou ich v prvej ľudovej pani učiteľka naučila písať, mali by sme sa aspoň brániť reflexiou toho, čo za literatúru nie len považuje trh, ale čím ona skutočne je. Za takouto reflexiou prichádza v dôležitom čase jej absentovania knižka Pavla Števčeka Podľa vzoru človek. Je, okrem iného, aj o tom, či si práve človek zvykne na čokoľvek. Či je to ochotný urobiť aj kritik, reflektujúci daný stav literatúry v jednotlivostiach i v procese ako celku. Zdá sa, že tento moment literárnej reflexie našťastie ešte celkom nevyhynul, že je v literatúre aspoň sporadicky prítomný.
Ján Tužinský
S Pavlom Števčekom som sa zblížil v rušnom čase roku 1990, keď všetko už bolo isté, a zároveň sa všetko len hmlisto a neisto črtalo za horizontom budúcnosti. Kadekto si uplatňoval nárok, aby sa v onej budúcnosti umiestnil bez ohľadu na to, ako a kde bol umiestnený v minulosti. Predmetom takýchto ašpirácií sa stal aj Literárny týždenník, ktorý nemal nič s odchádzajúcim režimom – veď, mimochodom, od roku 1968 to boli vôbec prvé politické noviny, ktoré nevychádzali v komunistickom vydavateľstve, ale v literárnom nakladateľstve Slovenský spisovateľ. Ak sme pri štarte Literárneho týždenníka dosiahli práve toto nóvum, potom, zrejme, práve toto nóvum bolo lákavé. Aj preto bolo veľmi ťažké, ba priam nemožné, na čo sa Pavol Števček roku 1991 podujal – upokojiť posádku a riadiť loď na rozbúrenom mori tak, akoby práve vplávala do pokojného zálivu Nádeje. Tým smerom sa však plavba ešte len začína.
Peter Valček
