Viaceré poviedky publikoval Pavol Weiss v literárnych časopisoch ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe a prvé profesionálne skúsenosti scenáristu a dramaturga využil pri spolupráci s rozhlasom, pre ktorý zdramatizoval Múr J. P. Sartra, jeden z kľúčových textov existencialistickej literatúry, a Gorkého Matku, ktorá bola zasa „vzorovým“ textom spoločensko-realistickej literatúry ešte aj jeho generácie, čím tak trocha symbolicky predznamenal široké tematické i estetické rozpätie svojej budúcej tvorby. Dramatizátorskú skúsenosť neskôr využil pri tvorbe svojich divadelných textov. Do jeho tvorivých začiatkov patrí aj poviedka Dlhá cesta Jura Jánošíka, ktorá vyšla v roku 1990 v antológii sci-fi poviedok Planéta Zem potrebuje hrdinov. Čitatelia i literárna kritika začali Pavla Weissa trvalejšie vnímať ako autora až v roku 2003 po vydaní románu Žime, potom uvidíme. Po pomerne dlhom čase, prakticky od konca osemdesiatych rokov, je to prvé dielo, ktoré možno označiť ako spoločenský román zo súčasnosti, ako dielo, ktoré okrem individuálnej zhodnocuje aj širšiu, už ponovembrovú spoločenskú skúsenosť. Román prišiel do literárnej situácie silno poznačenej vplyvmi (hoci značne oneskorenými) literárnej postmoderny, v ktorej sa zhliadla literárna generácia 90. rokov a do jej estetického programu patrila vysoká miera bezpríbehovosti a odmietnutie akýchkoľvek širších väzieb svojich hrdinov na spoločnosť, v ktorej žijú. Bola to pochopiteľná reakcia na podobu prednovembrového spoločenského románu poznačeného istou nevyhnutnou mierou ideologizácie a tematického usmernenia, no zároveň tejto generácii zúžila literárny priestor, v ktorom sa mohla tematicky pohybovať. Weissov román Žime, potom uvidíme tak možno vnímať ako prvý pokus o návrat k spoločenskému románu, k epickému žánru, ktorý nie je iba príbehom ľudských indivíduí, dvoch bývalých spolužiakov, spoločníkov a majiteľov počítačovej firmy Viktora a Alexa a rozprávaním o procese ich postupného odcudzenia, ktoré vyústi až do zrady jedného z nich, ale románový dej je zároveň priestorom na početné sociologické, až politologicky vyznievajúce sondy do jednotlivých vrstiev súčasnej slovenskej spoločnosti, na pomenovanie podhubia korupcie, zločinu a klientelizmu a základnú zmenu hodnotovej orientácie, ktorou prešla naša spoločnosť v 90. rokoch uplynulého storočia. Autor to robí formou triezveho a vecného, čitateľsky príťažlivého rozprávačstva a pred príbehovými rébusmi dáva prednosť klasickej fabulácii. Hoci v románe zhodnotil časť vlastnej skúsenosti zo svojho viac ako desaťročného „firemného obdobia“, rozhodujúce pre jeho vyznenie, rovnako ako miera autobiografickosti, ktorú do románu vložil, bolo i hľadanie optimálneho spoločenského príbehu – v zmysle výroku Maxa Frischa: „Prozaik nadobudne istú životnú skúsenosť a potom hľadá pre ňu príbeh.“ Weiss tento princíp hľadania optimálneho spoločenského príbehu uplatnil aj v ďalšom svojom románe Traja priatelia. Hoci kritika pri názve románu konštatovala, že autor siahol po rokmi a literárnou tradíciou overenom kompozičnom modeli remarquovských troch kamarátov či dumasovských troch mušketierov, možno rovnako opodstatnene uvažovať o tom, že fabulačný rámec osudov troch priateľov, ktorí spoločne drali školské lavice v základnej i strednej škole, chodili po rovnako nevábnych sídliskových uliciach či prežívali takmer rovnaké citové vzplanutia a prvé erotické dobrodružstvá, bol pre autora dostatočne široký a pre čitateľa dostatočne príťažlivý, aby ho urobil základom mnohovrstvového a mnohorozmerného románového rozprávania o ich životných cestách, a vytvoril tak plastický a vcelku presvedčivý obraz generácie, ktorá prišla na svet v čase zapípania prvého sovietskeho sputnika, prežila súmrak i pád falošnej idyly „reálneho socializmu“, zväčša s problémami vplávala do dravých vôd postkomunistickej spoločnosti, v ktorej sa z Petra stal bohatý veľkopodnikateľ, zo Sama uznávaný umelecký fotograf a z Danyho takmer beznádejný alkoholik; ich životné výhry i zlyhania sú zároveň spojené s osudovou ženou: múzou, milenkou, manželkou i záchrankyňou Evou. Ale rovnako ako sa v istej chvíli pre každého osudový vzťah k Eve stáva osou románového rozprávania, dostáva sa do popredia aj ich vzťah k spoločnosti, zápas o presadenie sa, prebojovanie na finančný i spoločenský vrchol, teda hodnoty, ktoré vyznávajú traja priatelia a ich generácia. Pred svojím druhým románom vydal Pavol Weiss novelu Pomsta. Literárny kritik A. Halvoník ju charakterizoval ako príbeh „bohom i spoločnosťou zabudnutého knihovníka so spisovateľskými ambíciami – jeho život a bankové konto sa začínajú podobať – a keď ho opustí frajerka kvôli bohatému bossovi, je to preňho výzva na čin – na pomstu“. Novela Pomsta je Weissov pokus o hru s príbehom formou ďalšieho vloženého príbehu, ktorým síce čitateľa udržiava v napätí, využíva v ňom rôzne formy rozprávania, prelínanie reality s fikciou, ale v základnom autorskom geste čitateľ stále cíti príbehovú konštrukciu, ktorej autor nedokáže dať potrebnú sugesciu a presvedčivosť. Novela sa napriek tomu stretla s čitateľským úspechom, pretože je zaujímavým nahliadnutím do sveta súčasnej reklamy i veľkej slovenskej reklamnej agentúry, teda do sveta, s ktorým spojila svoju existenciu aj veľká časť mladej literárnej generácie. Pomsta bola preložená do češtiny – tu recenzenti označili jej autora za „slovenského Viewegha“ a pozoruhodný zjav súčasnej literárnej scény na Slovensku. Skúsenosť, hoci vo svojom estetickom vyznení rozpornú, ktorú získal Pavol Weiss s príbehom, v ktorom realita tvorí len východisko k fiktívnej fabulácii a príbeh sa sústreďuje na malý počet individualizovaných postáv s črtami psychickej i sociálnej patológie, využil pri tvorbe svojich dvoch väčších dramatických textov – divadelných hier Priateľky a Bajmann Brothers. Stručne ich možno charakterizovať ako malé komorné drámy, a hoci sa v nich autor snaží vystihnúť predovšetkým individualitu a intimitu (zväčša erotickú) postáv, je aj tento ich vnútorný svet silne poznačený spoločenskou realitou. Manželská zmluva, ktorú uzavrie Hana so svojím manželom Petrom v hre Priateľky a ktorá nad ním, ak ju poruší, zavisne ako povestný Damoklov meč, urobí z tohto záletníka a sebavedomého manažéra ľudskú trosku a dostane ho do postavenia novodobého otroka – akým predtým, hoci viac-menej žensky dobrovoľným, bola vo vzťahu k nemu Hana. V dramatickej príbehovej polohe hra najlepšie ukazuje zvrátenosť hodnôt, ktoré ovládajú súčasnú spoločnosť a majú zničujúci vplyv aj na individuálny ľudský svet. Doterajšiu prozaickú tvorbu Pavla Weissa možno charakterizovať ako hľadanie románového príbehu, do ktorého by najlepšie pretavil doterajšiu životnú i literárnu skúsenosť. Zatiaľ sa k tomu najúčinnejšie priblížil v generačnom románe Traja priatelia.
Anton Baláž
