Pavol Winczer v rokoch 1948 – 1953 študoval na gymnáziu v Kežmarku, 1953 – 1958 poľštinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1960 – 1961 pracoval ako pomocná vedecká sila na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1961 – 1963 ako redaktor prekladovej tvorby vo vydavateľstve Tatran, 1963 – 1973 ako vedecký pracovník v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAV, od 1973 v Literárnovednom ústave SAV, a po 1989 bol profesor na univerzite vo Viedni. Publikoval v Slovenských pohľadoch, Mladej tvorbe, Slovenskej literatúre, Revue svetovej literatúry, Zlatom máji a i. Napísal dejiny poľskej literatúry pre publikáciu Dejiny svetovej literatúry (1963), základné teoretické štúdie o pomere slovenskej literatúry k inonárodným literatúram a problematike prekladu (Medzinárodný kontext slovenskej socialistickej literatúry, 1977; K otázkam teórie a dejín prekladu, 1993), ďalej vydal monografiu Čitateľská recepcia literatúry (1987), polonistické štúdie (Polonistická aktivita Jozefa Bánskeho, 1990), o problematike slovenskej avantgardy Słowacki nadrealiszmus (1935 – 1945) na tle poetyzmu i surrealizmu czeskiego (1995) i romantizmu – Byronizmus in der westslawischen Literaturen – eine untraditionelle Sicht (1997). V jeho pozornosti sú problémy slovenskej, českej a poľskej literatúry po roku 1918, ktorým venoval viaceré komparatistické štúdie (Reislovo Neskutočné mesto vo vzťahu k Apolinairovi, k surrealizmu a Nezvalovi, Poézia Fr. Halasa a príbuzné javy v poľskej lyrike tridsiatych rokov, Slovenská literatúra pre deti a Julian Tuwim). Doménou jeho výskumu bola historická poetika, čo dokumentuje kniha Poetika básnických smerov v poľskej a slovenskej poézii 20. storočia (1974). Autor monografie Súvislosti v čase a priestore (2000). Prekladal poľskú beletriu.
