Peter Balko v knihe Vtedy v Lošonci rozpráva príbeh dvoch kamarátov: rozprávača a Kápiu. Každý z nich mal svoje prednosti, ktoré dokázali spojiť tak, že sa z nich stala obávaná dvojica. Nepochybne aj preto, že Kápia mal šumbajku, dokázal presvedčivo nadávať, týral psov a odpudzujúco pľuval. Druhý bol ozbrojený lukom, každý večer si umyl zuby a hlavne písal, vďaka čomu vieme, čo sa dialo v centre vesmíru zvaného Lošonc. A dialo sa toho v tomto magickom meste naozaj neúrekom, pričom rozprávač sa sústredil na tie udalosti, ktoré aspoň na krátky čas vzbudili pozornosť obyčajných ľudí v novohradskom Lošonci a pri ktorých mal s Kápiom väčšiu alebo menšiu spoluúčasť. Okrem toho sa do rozprávania dostali aj udalosti, ktoré sa stali v minulosti. Niet pochýb o tom, že tie udalosti sa nestali tak, ako o nich rozpráva miestna kolektívna pamäť, avšak niet ani pochýb o tom, že tak, ako o nich rozpráva kolektívna pamäť, vyzerajú oveľa záhadnejšie, aj po rokoch vzbudzujú veľké napätie alebo smiech, a hlavne zložitým spôsobom ovplyvňujú aj prítomnosť. Kniha Vtedy v Lošonci. Via Lošonc tak predstavuje malú lokálnu mytológiu, v ktorej sa jednotlivé krátke mýty podporujú, prelínajú alebo odporujú, pričom nie je dôležité, čo sa rozpráva, ale kto rozpráva.
Peter Michalovič (2016)
