Výnimočná životná skúsenosť Petra Bilého – niekoľkoročný pobyt v kláštornom spoločenstve augustiánskej rehole – mala určujúci vplyv aj na jeho literárnu tvorbu. Predstavil sa v nej najskôr ako básnik v zbierkach Spomalené prítmie (2001) a V zajatí obrazu (2002). Obe prijala kritika pozitívne ako oživenie mladej poézie avantgardnou smelosťou a príchuťou modernistickej bohémy. Tematicky sa obidve zbierky sústreďujú na protiklad telesnosti a duchovnosti, na rozpor medzi láskou telesnou a jej regulujúcou duchovnou, sociálnou a spoločenskou nadstavbou. Z hľadiska básnických foriem sa jeho poézia pohybuje medzi tradične vysoko oceňovanými formami viazaného verša, ako sú sonety, rispety, ale aj exotické tanky, a voľným veršom. Vo všetkých týchto formách je prítomný básnikov protiklad erotického a osobnostného „lyrického denníka“. Už v debute Spomalené prítmie nachádzame básne bilancujúce jeho kláštorné obdobie: „Čítali sme každú slohu // o modlitbách // k neznámemu Bohu // o kláštornej bohéme. // Dnes nič z toho nevieme...“ (báseň Kláštorná bohéma). Kým v prvých dvoch zbierkach sa Bilý tematicky pohybuje na osi on a ona, pričom tento pohyb má charakter znova a znova vytváraných a rušených úsečiek, vymedzených bodmi erotického vzplanutia a následného erotického ochladnutia, v tretej zbierke Insomnia (2003) priberá do tohto dvojpólového vzťahu aj tretieho protagonistu – dieťa, ako rovnovážny bod zakladajúci dlhšie trvajúcu perspektívu vzťahu on a ona. Dobre ju ilustruje báseň Prelúdium. Hoci báseň je o nenarodení dieťaťa, predpokladá tento tretí, hĺbkový rozmer budúceho vzťahu muža a ženy. Po vydaní Insomnie sa Peter Bilý predstavil ako výrazný prozaik, keď v krátkom časovom rozpätí rokov 2004 – 2006 vydal tri prozaické diela: romány Démon svätosti (2004), Vzbura anjelov (2005) a Don Giovanni (2006). Všetky tri spája typologicky podobná postava mladého muža medzi dvadsiatkou a tridsiatkou a najmä prvé dva romány možno z literárneho hľadiska charakterizovať ako dobové variácie na Bajzov román René mládenca, príhody a skúsenosti. Hlavný hrdina oboch próz žije, študuje a pracuje v zahraničí (Taliansko, Španielsko), pričom akcentuje predovšetkým erotické a ľúbostné vzťahy. Obe tieto podoby vzťahu sú aktualizované nielen dôrazom na nezáväzný a niekedy len úžitkový eros a najmä sex zo strany hrdinu, ale rovnako aj na nezáväznosť v pracovných vzťahoch. Od nich má hrdina rovnaký odstup – nepracuje preto, lebo práca ho napĺňa a uspokojuje, ale preto, lebo je dobre platená. V tomto zmysle sa hrdina Vzbury anjelov sám charakterizuje takto: „Aj ja som sa stal len obyčajným psom, ktorý iba poslušne čaká, kedy mu hodia kosť. Občas brechnem, ale aj to len pre seba a tak, aby ma nebolo počuť.“ Prvé dva Bilého romány možno prijať nielen pre ich sociologizujúcu otvorenosť v zobrazovaní sexuálnych vzťahov, ale rovnako i pre ich otvorenosť v zobrazení vnútorných pocitov, myšlienok a názorov dnešného mladého človeka, ktorý žije a pracuje v zahraničí viac z ekonomickej nevyhnutnosti ako zo slobodného rozhodnutia. Aj najnovší Bilého román Don Giovanni sa v základných príbehových líniách podobá predchádzajúcim prózam: protagonistom je Ján Kasanický, mladý muž pred tridsiatkou. Jeho životný príbeh sa odvíja od chvíle, keď poruší kňazský celibát a postupne sa od služby Bohu zmení na služobníka sexu. Proces „prebehnutia“ zo služby ducha do služby tela sa odohrá počas jeho pobytu v Taliansku, kde ho zvedie, ešte ako kňaza, mladá učiteľka hudby Diana. Sám to vníma ako výraz vlastného pokrytectva, pretože formálne stále zostáva „služobníkom Božím“, ale v skutočnosti slúži svojej sexuálnej prieberčivosti a nenásytnosti. V románe Don Giovanni autor výrazne akcentuje aj tému vzťahu domov – svet. Kasanický o tom hovorí: „Na Slovensku som už dávno nebol doma, v Taliansku tiež nie. Bude raz Taliansko pre mňa domovom?“ A na inom mieste románu: „Už pred odchodom do Talianska som sa v slovenskom spôsobe myslenia neraz cítil ako cudzinec, hoci som krajinou a ľuďmi nepohŕdal, iba som im nie vždy rozumel. Slovenskú mentalitu som možno nikdy celkom nemal a taliansku som nepochytil.“ Sú to znepokojivé otázky, ktoré si už dnes kladie a v budúcnosti isto bude klásť práve Bilého generácia, čoraz častejšie sa pohybujúca na osi domov – cudzina a pocit bezodomovectva a vykorenenosti sa môže stať jednou z ústredných tém ich života. Bilý je prvý, kto o tom hovorí aj v podobe sugestívnych a čitateľsky zaujímavých príbehov. Jeho doterajšie prozaické dielo tak predstavuje výrazný tematický prínos do súčasnej slovenskej literatúry.
Jozef Čertík
