Na pozadí Bilého básnických textov osciluje protiklad sakrálno-profánneho s jasnou dominanciou toho svetského. Tematický oblúk otvára svoje priestory exaltovanému opojeniu sa životom, skúsenostiam vaganta so ženami a láskou, ale predovšetkým je to úporné úsilie pretlmočiť poznanie umenia, filozofie a teológie tak, ako sa odzrkadľuje poznaní a poznávaní autora.
Radoslav Matejov
Napriek tomu, že Posledná siesta milencov je už štvrtou básnickou knižkou autora, stále je to mladý muž, ktorého pália zmysly, ktorý sa nazdáva, že roky askézy si musí nahradiť zmyslovou sýtosťou. Verí tomu, napĺňa sa novými zážitkami, ale pod týmto dejom sa formuje kľúčová otázka, kde má to všetko pokračovanie.
Ján Buzássy
Vyzerá to, akoby Peter Bilý postavil celý román Démon svätosti na protiklade a konflikte celibátu a sexu. I keď niektoré scény z intímneho života muža a ženy charakterizuje až provokatívna otvorenosť, je jasné, že autor potreboval zdôrazniť kontrast medzi pôvodným, duchovným určením hlavnej postavy a telesnosťou, ba priam živočíšnosťou reálneho, svetského sveta.
Alexander Balogh
Knihu Démon svätosti považujem za emocionálne i technicky pozoruhodne zvládnuté dráždivé svedectvo, ktoré vypovedá o búrlivom vyrovnávaní sa nielen so sexualitou, ale aj s vlastnou duchovnosťou. Je to ďalší a dôstojný pokus o literárne svedectvo tých vnútorných bojov, o ktorých písal povedzme Rudolf Dilong, jedna z najkontroverznejších postáv slovenskej literatúry.
Peter Macsovszky
Najnovší krátky román don giovanni (som presvedčený, že písanie bez veľkých písmen nie je len typografickou schválnosťou, ale signalizuje ironickú degradáciu postavy textom) možno v istom zmysle chápať ako pokus o prehĺbenie obrazu odmietnutia kňazského poslania hrdinom z debutu. No v skutočnosti ide len o tendenčné doplnenie okolností. Celá retrospektíva vstupu do seminára až po odchod na štúdiá do Talianska je tu len na to, aby autor mohol znevážiť všetky formy katolíckeho života (od hnutia tajnej cirkvi a katolíckych rodín za totality až po ritualizovaný formalizmus fungovania biskupského úradu v súčasnosti). Márne by sme čakali, že toto nahliadnutie za potemkinovskú fasádu cirkvi a viery nejako zasiahne vedomie či svedomie postavo/rozprávača. Svojho vnútorne prázdneho a perfídneho pokrytca Jána Kasanovského (viď aj podobne krátkodychú tendenčnosť mien všetkých postáv!) nechá vysvätiť za kňaza, aby mohol predviesť, ako celibát krachuje na neodolateľnosti sexuálneho pudu a ako kňazské poslanie zdegenerovalo na rutinné remeslo. Efektné otvorené zakončenie situáciou, v ktorej k Giovannimu pred začatím bohoslužby príde súložnica Diana (ajhľa, nežná lovkyňa!), má naznačovať, že rozvrat celibátu sexuálnou žiadzou je neodvratný (pomer postáv totiž v kontexte zmienok nemôže mať nijaké iné pokračovanie!). A zároveň nám autor ním nonšalantne sebaospravedlňujúco odkazuje: Vidíte, toto som nechcel, a preto som sa rozišiel s cirkvou... Aj by mu človek mohol uveriť, ak by to bolo poznanie vybojované aspoň v zápase postavy so sebou samou... Lenže to, čo nám sugeruje text, nie je projekcia mnohodimenzionálnej bytosti, len papierovo plochá karikatúra.
Viliam Marčok
Bilý sa dôsledne vyhýba nehybným vodám, priťahujú ho skôr divoké životné prúdy, takisto odmieta prijať zidealizovanú podobu sveta. Nenechá sa unáhlene uniesť klamlivou atmosférou prifarbenej skutočnosti, samozrejme, aj za cenu neustálej kontroverznosti. Dbá na to, aby racionálna a zmyslová zložka boli vyvážené. Jeho básnické videnie sveta vychádza z reálnych vzťahov a súvislostí podmienených dobovými scenériami. S nekompromisnou ostrosťou zachytáva anomálie, zvrátenosti či absurdnosti. (...) Problém Bilého Nočného mesta je predovšetkým v autorovej povrchnosti a vykalkulovanom prístupe k výslednému tvaru. Ponúka nám síce ilúziu lákavého obalu, ktorý však svojím naplnením, resp. nenaplnením, klame a sklame. Chýba mi autorove vyššie nasadenie, osobná účasť, nie len akési konštatujúce komentovanie zo zákulisia. Ak sa k tomu pridružia nespočetné a unavujúce banality typu „veď ľad je predsa studený“, o účinnosti takejto výpovede je rozhodnuté. Básnik by sa nemal za žiadnych okolností znižovať k ustáleným definíciám a hovorovým skratkám. Výraznou slabinou básní sú aj pointy. (...) Autorský zámer Petra Bilého je jasný: detailne mapovať dnešný svet s jeho nevyspytateľnými zložitosťami. Vynášať nemilosrdné stanoviská aj za predpokladu, že nebudú nasledovať tie príjemné. Potiaľto je takýto zámer sympatický, ale spôsob, akým sa realizuje, je nepresvedčivý. Básne vyznievajú len ako marginálne poznámky či lyrické náčrty. Skutočného dotvorenia sa však náročnejší čitateľ nedočká. Mihnú sa tu aj celkom dobré básne, ako St. Baudelaire v bordeli, Fashion, Herečka potme a možno aj niektoré iné. Nočné mesto ako celok však pôsobí dojmom básnického polotovaru strácajúceho sa vo vlastných nástrahách.
Miroslav Brück
