V Holkových novelách sa prelína fantaskno s tvrdou realitou. Dokonca tak, že sú nerozlíšiteľné. Aj to nasvedčuje, že Holkove prózy sa nechcú kĺzať iba po realitách, nech by boli akokoľvek frapantné. Ide im najmä o postihnutie vecí, ktoré sú mimo dosah zmyslov a nepochybne tvoria s realitou nerozlučnú jednotu.
Alexander Halvoník
Spovede Petra Holku sú nekompromisné, neuvažuje sa tu ani o možnosti kompromisu, áno, sú trocha slobodovské, ale po Škáre (do trinástej komnaty) možno už Nehu považovať za spoveď rýdzo holkovskú.
Vladimír Mináč
Základy Holkovho románu Neha siahajú až k samým rozstrapkaným nervom citu, a na tých základoch stojí pútavé, pestré, čítavé, príťažlivé, potrebné, atraktívne, pre niekoho škandalózne či smutnokrásne, boľavé, ibaže povšimnutiahodné dielo.
Bohuš Bodacz
Holka ťaží z jednej témy, ktorú vyčerpáva najmä vnútorný život postáv. Jeho tvorba akoby postupovala po špirále: zmena je verným premietnutím predchádzajúceho, ale na inú úroveň. Citlivosť a subtílnosť tejto zmeny vnímame ako výnimočnú identifikáciu a zároveň koncíznosť autora.
Radoslav Matejov
Náš autor teda mocne trasie stromom zvykovej slovenskej morálky, sám ostávajúc v tieni onoho stromu. Veď jeho úlohou a zásluhou nie je posunúť hranice verejnej morálky, len skôr to, že ako ľadoborec rozráža stáročné predsudky o tom, čo smie a nesmie slovenské slovo, že ukazuje a dokazuje to staré a známe, zafixované aj v slovenskom úsloví: pre čistého je všetko čisté.
Vladimír Mináč
Holka zapôsobil nekonvenčne i vo výbere tém, a najmä ich myšlienkovom či literárnom uchopení. Stal sa práve tým prozaikom, ktorý chtiac-nechtiac rozbíja mýty o spisovateľskej výlučnosti: svoje texty oslobodzuje od pseudolyrizmu či pseudofilozofovania a namiesto týchto tradicionalistických rekvizít ponúka otvorenú a priamu literárnu výpoveď, otvorene a priamo atakujúcu žeravé skutočnosti našich dní.
Alexander Halvoník
