Peter Milčák v debute Záprah pred zimou (1989) tematizuje viaceré identifikačné okruhy – intímny medziľudský priestor a genius loci Levoče, najväčšie úsilie však vyvíja pri určovaní svojho miesta v súkolesí nového sveta, do ktorého vstupuje. Je to svet mravných záväzkov voči spoločnosti a rodine, a na ich požiadavky musí primerane odpovedať svojím aktívnym životom. Väčšina básní je záznamom uvedomenia a prienikom do problému pod vplyvom prvej skúsenosti alebo dokonca ešte len anticipáciou nárokov, ktoré si budúca situácia bude vyžadovať.
Spomedzi vnútorných línií knihy Záprah pred zimou je najsilnejšou (v existenciálnom zmysle) línia očakávania budúcnosti, ktorá sa začína už dnes. Tento temporálny vzťah má potom niekoľko odrazov na úrovni tém a motívov. Subjekt pociťuje neistotu, keďže mnohé situácie ešte nezažil a nevie, či v mravnej skúške obstojí. Stav subjektu vyhrocuje fakt, že je veľmi vnímavým a mladícky presným pozorovateľom, ktorý už mnoho pozná. Pozná pravidlá i nároky a vie, že to, čo ho čaká, bude náročné. Vlastnú neistotu prekonáva poznaním, ktoré nepripúšťa kompromisy. To je tiež dôvod, prečo sa v knihe neobjavujú momenty vzbury alebo nesúhlasu voči pravidlám. „Musíme sa vrátiť. / Dolu / ostali naše hriechy, / klietka hanby, ktorá / očisťuje, a ešte živé / pne. / Ako by sme žili / v drevenom dome / spolu / so sliepkami, psom, / ďaleko od dravých, / trhajúcich koreňov? / Musíme sa vrátiť. / Povedz mi / ešte naposledy / dobrú noc, / líška moja.“
Knihu dopĺňajú početné básne napísané ešte pohľadom, ktorý sa zámerne blíži k detskému vnímaniu. Prvky fantázie, nečakanej exotiky a bizarnosti obyčajných vecí sú pokusom preniesť oživujúci detský princíp aj ďalej do dospelosti ako princíp, ktorý vek postupnej zrelosti dokáže obohatiť o detskú vnímavosť a schopnosť prenikať k pravde bez relativizácie a kompromisov.
Šestnásťročný predel medzi debutom a druhou zbierkou v poradí Prípravná čiara 57 (2005) je adekvátny zmene, ktorú druhá zbierka priniesla. V debute sa subjekt usiluje uplatniť v spoločenstve tak, aby ho tento vzťah napĺňal, prejavuje sa ako ten, kto vie a pozná pravidlá. Zbierka Prípravná čiara 57 sa dotýka sféry natoľko elementárnej a principiálnej, že vysloviť s istotou závery pozorovaní by bola len ilúzia. Omnoho častejšie z básní zaznieva „nevedno“ a „ako?“ Pôvodnú horizontálnu, medziľudskú vzťahovosť nahrádza vertikalita so smerovaním dovnútra vecí, k ich podstatám. Týmto videním sa zaraďuje do metafyzickej línie poézie, reprezentovanej na Slovensku najmä tvorbou E. J. Grocha, Mariána Milčáka, čiastočne M. Rúfusa, J. Buzássyho a R. Juroleka. Spomedzi týchto autorov má blízko predovšetkým k E. J. Grochovi, s ktorým spoločne prichádzajú k rovnakým záverom; u oboch je na popredných miestach princíp lásky (Milčák: „Viac ako inokedy / je čas / milovať.“). Aj napriek podobnostiam je medzi oboma autormi rozdiel: kým Groch s prírodnými motívmi splýva (je ich stvorenou súčasťou), Milčák tieto motívy stále považuje za objekty paralelizácie, za symbolické reprezentácie odrazov vlastného vedomia.
Zatiaľ čo Milčákov subjekt v debute anticipoval skúšku a uvažoval, či ju zvládne, v druhej zbierke už prichádza k poznaniu, že väčšina vecí je mimo náš dosah, mimo našich možností. Udalosti a stavy sa pre nás stávajú skôr darom, ktorý prijímame a nesieme. Nie sme aktívni a skutoční hýbatelia vecí – naša pripravenosť je skôr „nečakaná“: „Keď sa potom prebúdzam, / tráva už vykonáva / svoju tichú fotosyntézu, / balím si do tašky chlieb, / hľadám okuliare / a odhodlane vstupujem do rána, // nečakane pripravený“ (báseň Vám).
Obe zbierky sú si väčšmi podobné po formálnej stránke. Peter Milčák využíva vertikálne členenie veršov, zvýznamňujúc väčšmi každé použité slovo. V básňach je silná gradácia a ťah k pointe (najmä v zbierke Záprah pred zimou), ktorú v druhej knihe dopĺňajú otvorené konce ako náznak neúplnosti alebo pokračovanie v za-textovom priestore. Veľmi dôležitá je dikcia imitujúca vnútorný monológ, ktorá zvyšuje dramatickosť a naliehavosť básnických textov.
Ján Gavura
