Poetika zbierky Prípravná čiara 57/Preparation Line 57 Petra Milčáka korešponduje s tvorbou Erika Grocha, v niektorých básňach by dokonca bolo možné uvažovať o pohybe na prahu významu, čo môže pripomínať stratégie Petra Macsovszkého. Ide predovšetkým o texty tematizujúce vzťah pomenovania a nepomenovania, resp. o pohyb medzi tým, čo je a tým, čo nie je. Milčákove najnovšie básne možno čítať ako sentencie na hranici filológie a filozofie či filozofovanie ozvláštnené metaforami. Estetika takéhoto vypovedávania sa zakladá na napätí medzi chladnou slovnou ekvilibristikou a láskavým pokojným gnómickým konštatovaním z racionálneho odstupu, a predstavuje v Milčákovej tvorbe kvalitatívny posun.
Ľubica Somolayová
Milčák si nevytvára izolovaný svet s idylickými kontúrami, ale vychádza z existujúcich súvislostí, z reálneho prostredia. Treba tiež zdôrazniť jeho neutíchajúcu vieru v dobro, napriek všetkým životným rozporom a ľudským zlyhaniam. Takmer za každým slovom cítiť pominuteľnosť času a zážitku, bez sentimentality, len s konštatovaním plynutia. Na druhej strane texty navodzujú dojem spomaľovania, relativizovania hodnôt času. Ich vnútorný „dej“ akoby sa na seba navíjal v spomalených, efektívnych záberoch. Milčákove verše ľahkosťou a plynulosťou miestami pripomínajú let papierovej lastovičky. Krátky, ale o to úžasnejší. Mimoriadnu účinnosť dosahuje cez osobnú polohu nasmerovanú ku komplexnejšej platnosti, a to v básňach venovaných bratovi, Sylvii Plathovej a Pavlovi Suržinovi.
Miroslav Brück
Básne o najobyčajnejších veciach plnia veľmi dôležitú úlohu; dávajú správny formát aj textom s intelektuálnou ekvilibristikou. Básne o najmenšom prezrádzajú na svojho autora, že aj napriek dospelosti a očiam upretým do ďalekých priestorov, neprehliada sa v nich ani bezprostredný, každodenný svet. Je to cesta pravej radosti a kultivácie, pretože učí nachádzať senzáciu v najvšednejších situáciách, odohrávajúcich sa každú minútu a nielen v tých, ktoré sa stanú témou novín. Tak ako to Milčák prosto zaznamenáva v básni Vrtuľka: „Úzkosť je ako vrtuľka / a každý vzdych / a každý výdych / je iba ďalšie / roztáčanie, / zatiaľ čo radosť, // zatiaľ čo radosť / prebýva v bezvetrí, / o ktoré sa ani / netreba zaslúžiť“.
Ján Gavura
