Peter Moskaľ photo 1

Peter Moskaľ

26. 3. 1976
Michalovce
Žáner:
próza

Autor o sebe

     Napíšem cestopis. Aký? No taký... a porozprával som im koncepciu, nech mi povedia na to svoj názor, či sa to len mne nezdá ako dobrý nápad, či to môže byť. V BB sme dali pár pív, prebrali sme to ešte raz. A bola koncepcia. A tak som sa s tou „koncepciou“ vrátil domov na východ. Rodičom, ktorí by ma najradšej videli ako mladého úspešného právnika v kvalitnom obleku, som povedal, že idem napísať knihu. Kládli mi otázky, na ktoré som sám nevedel odpovedať. Bolo ich tým viac, čím viac som sedel zavretý v izbe a tváril sa, že píšem. Nepísal som ešte nič. Nemal som odvahu začať, miestami som pochyboval o tom, či som urobil správne. Nakoniec som začal. Pomaličky, v kľude... Mama mi dobre varila, tvárila sa, že ju nič netrápi, že sa nič nechce spýtať, ale vedel som, že sa jej hlavou preháňa kopec otázok. Občas vybuchla. Zvlášť, keď mi poštou prišli kadejaké papiere z úradov, ktoré si stihla prečítať skôr, než som ich ja stihol roztrhať a ktoré boli len o tom, že nereagujem na iné papiere od tých úradov zaslané už skôr, ktoré som roztrhať stihol. Vraj či som sa úplne zbláznil, že kvôli pár debilom, čo mi do diskusií v blogu píšu svoje ohlasy, ja idem teraz písať knihu. Podľa nej debili... podľa mňa fajn ľudia, s ktorými som sa stretával a zvyšoval počet vypitých pív a fajn báb, ktorými som zvyšoval tú druhú časť Bukowského zákona. Ku koncu sa to už doma nedalo vydržať, a tak som posledné veci dopísal v BB u Michala Badinského. Chýbala mi ešte jedna časť. Dostal som horúčku, dva dni som preležal chorý, a tak som teda napísal o nemocnici. S hotovým rukopisom som sa mal už na druhý deň pobrať do Bratislavy skúsiť šťastie... Cestou do Bratislavy som sa ešte zastavil v Piešťanoch a stretol sa so „šteniatkami“, dvoma perfektnými nástkami, ktoré si ma samé zbalili na Country lodenici. Vyváľal som sa s nimi v jesennom lístí, vyliezli sme na strom pri rieke, skúšali, či som šteklivý, dali mi zebričkový prívesok pre šťastie a na druhý deň som už stláčal zvonček pred dverami Slovenského spisovateľa.

     Zebrička fungovala, šťastie sa usmialo, veci sa pohli. Za posledné peniaze som si kúpil letenku a odišiel som do Londýna prežiť zimu, ušetriť niečo na bezstarostné leto, dôkladne si poochutnávať toto mesto, postretávať rôzne situácie, rôznych ľudí, pozažívať si ďalšie knihy. Umýval som autá, učil som decká hrať na gitare, robil som údržbára, maľoval som kancelárie, cestoval, sledoval, zabával, rozmýšľal... za chvíľu idem domov. V pláne mám jedine leto, pivo, baby, muziku, festivaly, spanie do obeda, slobodu, jedenie tlačenky alebo pečenej krkovičky, oprášenie rybárskeho náčinia... no a po lete pôjdem zase niekam, kam ma život zavedie.