Peter Moskaľ photo 1

Peter Moskaľ

26. 3. 1976
Michalovce
Žáner:
próza

Stručná charakteristika

  Peter Moskaľ je autorom zatiaľ jedinej knihy, ktorú nazval Cestopis. „Stal sa spisovateľom“ na náhly popud, živený ohlasom čitateľov jeho príspevkov, ktoré uverejňoval v blogu Sme.

     Knihu uvádza nesignovaným mottom, sebacharakteristikou: „Muž, ktorý prešiel celý svet so zatvorenými očami, nebol nikdy ďalej ako chlapec, ktorý sa vie dívať z okna.“ Azda aj preto netreba v tejto knihe očakávať miestopisné destinácie, je to cestopis vlastnej existencie autora, pritom vôbec nie existenciálny. Cestopis poskladaný ako mozaika z pohľadníc o prežívaní detstva, fiktívnymi túlavými topánkami po neznámych končinách sveta. No s uveriteľným opisom podsúvajúcim pocit autentických zážitkov či postrehov o živote naokolo (z nemocnice, o starcoch: „Museli byť niekedy veľmi zlí, ak si teraz pred koncom života nezaslúžia zomrieť doma“). Alebo jednoducho fabuluje, ako sa kdesi v 16. storočí asi žilo – na úvahu mu stačí pohľad na detail v múre zrúcaniny, aby si sprítomnil možné prežívanie tam a vtedy, keby sa narodil o pár storočí skôr. Sú tu reflexie počas dlhého presunu kamsi, no v mysli zasielané čitateľovi či mame, všímajúc si neznámych spolupútnikov, náhodných ľudí a krásnych princezien naokolo krajiny Neverwhere, no nenechá nás na pochybách, že tá krajina sa rozprestiera kdesi medzi Bratislavou a slovensko-ukrajinskou hranicou.

     Peter Moskaľ napísal jednoduché vyznania, miestami bezmenné (ľudia, miestopis), aby napokon zovšeobecňoval svoje myšlienkové posolstvá. Chvíľami hraničiace s detskou naivitou, všeobjímajúcou spravodlivosťou a ľudskou blízkosťou ako univerzálnym princípom, i keď ľudskú lásku vníma nateraz viac k matke, a k žene zatiaľ „len“ ako k ľahkej koristi. Jeho vety sú plné obraznosti, fikcie, opisov a snov, no aj ľútosti za detstvom a odmietaním zodpovednosti za vlastný život, nieto ešte za život iných (napríklad detí); a tak jeho krédom je: „Hor sa na cesty.“

     Napriek všetkému necháva v čitateľovi pocit, že je vnímavým pozorovateľom, navyše, dobrým štylistom. Chce hovoriť za svoju generáciu, ale nemá jasnú predstavu, aká je generácia, ktorej píše.

     Dvadsaťdeväť etúd cestovateľa naprieč vlastným životom sa uzatvára textom nazvaným Začiatok, keď sa autor v oblúku životných momentov ešte raz obzrie späť. Keď spomína na modelárske lietadielka a lepidlo, ktoré sa roztekalo všade tam, kde sa nemalo, konštatuje: „Aj napriek tomu držalo pokope lietadlá, ktoré lietajú na detský pohon.“ Celá Moskaľova kniha akoby išla na detský pohon. Zostáva nádej, že na cestách za prahom detskej izby autor nájde aj iné zdroje. Detský čas je čarovný a jedinečný aj preto, že je neopakovateľný v čase a priestore, no a keďže čas i priestor sú predsa rozpínavé veličiny, je isté, že detstvo má svoj horizont. Zrelý debutant tridsiatnik tu priznáva, že ešte stále býva v detskej izbe. Keď ju opustí, možno nájde aj inšpiračné presahy na ďalšiu knihu.

Ľubica Suballyová