Peter Prokopec hľadá krásu. A hľadá ju všade. Svedčí o tom aj jeho dvojveršie: Gravitácia funguje / krása leží pri nohách. Občas sa treba zohnúť a ušpiniť sa - všetko sa nám vráti niekoľkonásobne.
Ján Púček v doslove knihy Nullae
Prokopec so stoickým pokojom dokazuje sokratovskú tézu „Viem, že nič neviem“. Aj tie najposvätnejšie symboly poznania nasvecuje z odvráteného uhla pohľadu: múdremu starcovi škodí pýcha a presvedčenie o vlastnej neomylnosti, mnísi sa niekedy nechávajú zlákať povrchnosťou materiálneho sveta („ešte v ten večer otec odišiel / a ráno syn vstúpil do kláštora – / mnísi mu darovali / vínový krčah bez pravdy“), filozofia i náboženstvo zlyhávajú a iba málokedy prinášajú vytúžené odpovede... Ani Prokopcova poézia ich neposkytuje, jej úlohou je však prinútiť čitateľa zamyslieť sa nad pravou podstatou sveta a bytia.
Katarína Zitová, Knižná revue 14-15/2015
