Peter Repka photo 1

Peter Repka

14. 1. 1944
Bratislava
Žáner:
esej, literárna veda, poézia, próza, iné

Autor o svojom diele

Pramálo je nutkania stať sa básnikom a dôvody na to nie sú žiadne. A predsa prvá báseň, či už napísaná alebo s pôžitkom prečítaná postihne viacerých, ako by sa dalo očakávať. Clivota nie je jedinou príbuznou poézie.
I mňa bezdôvodne zviedlo pokušenie a zababral som čistý biely papier tým, čo som považoval za verše, hoci bez rýmov. Rýmovanie mi nechutilo. Pripomínalo mi lúštenie krížoviek vopred zostrojených na vylúštenie.
Báseň vzniká z niečoho, čo ešte nebolo. Ak nie z ničoho, tak aspoň zo zjavenia.
(...)
Ako sa začína básnik? Tiež hľadaním.
Ako sa začína báseň? Asi neodolateľným obrazom spojením nesúvisiacich slov, pojmov, ich znovuzosúvzťažnením.
Báseň sa nevymýšľa, ale objavuje. Nie odrazu, pozvoľna. Ako kedysi naexponované filmy vo vývojke tmavej komory.
Báseň Pštrosi v meste začala pri listovaní v desaťzväzkovej encyklopédii Brehmov život zvierat z počiatku minulého storočia, keď som sa zastavil pri slovách: Pštros „slepo sleduje okamžité nápady svojho mozgu / a týra iné vtáky.“ Nie som tiež pštrosom? Dva verše v úvodzovkách zostali v konečnej verzii básne, v ktorej je i veľa piesku.
 
(Pštrosi v meste. Peter Repka. In: Ako sa číta báseň (Dvadsaťsedem autorských interpretácií), 2013, s. 142 – 143.)
 
Tichá, pokorná, háčkuje záclonu na okno najmenej tri metre široké a dva metre vysoké, dokončiť prácu zdalo sa byť nemožné, každá záclona bol projekt neúnavnej trpezlivosti podľa vopred určených vzorov. Dni, hodiny, za slnka, za dažďa háčkovala a hudba, ktorú pri tom počúvala, nebola iba z rádia. Do Veľkej noci boli záclony hotové. Trpezlivosť pri písaní Že-lez-níc som zdedil po mame.
 
(Spätné zrkadlo, s. 59)