Peter Repka

Sliepka v katedrále sa zrodila – tak ako celá osamelobežecká poézia – zo životného pocitu, ktorý možno označiť ako existenciálny. Bol to pocit, že ľudské indivíduum, ľudská individualita je v stave ohrozenia, ktoré vyplýva z deformovania hodnôt, z potláčania slobody jednotlivca, z kolektivistického zajatia, obmedzujúceho voľnosť myslenia i konania. Spomedzi prvých kníh troch príslušníkov skupiny Osamelí bežci tento pocit najnaliehavejšie zaznieva práve v Repkovej knihe. Bolestné prežívanie a preciťovanie ohrozenia sa premieta do jeho básnickej zbierky predovšetkým v častom akcentovaní motívu smrti, pričom ide o smrť neprirodzenú, zapríčinenú tragickou nehodou alebo samovraždou.
 

 
Motivická osnova a žánrové rudimenty liturgicky štylizovaných prosieb, osobnej modlitby, básnického reportu, hermetizujúcej šifry v Že-lez-ni-ciach P. Repku sú späté s autorským spontánnym gestom a kresťanským seba-porozumením viery. Na rozdiel od tradične rustikálneho alebo moderne politicky klerikálneho kresťanstva, resp. katolicizmu a jeho kultúrne estetizovaných verzií dostáva sa u P. Repku k slovu sekularizovane urbánne kresťanstvo, odvíjajúce sa možno od dávnej chlapčenskej spolupatričnosti pod patronátom sv. Dominika Savia alebo sv. Jána Bosca, od rodinného kresťanského povedomia ako alternatívy voči bojovne ateistickému režimu, pričom u P. Repku (...) to prechádza do sondovania prehliadaných zón dobovej každodennosti mladej generácie a otvárajúcich sa možností v zmysle kontrakultúrnych utópií šesťdesiatych rokov.
 

 
Koniec koncov, Osamelým bežcom nejde o nič viac a o nič menej, ako o život, o jeho zmysel. Peter Repka hovorí o poézii činu a čine poézie, pričom poriadok slov nie je náhodný. (...) Biologicky podložený epistemologický pojem autopoiezis(Maturana/Varela) tu môže byť zaujímavý a užitočný. Označuje doživotný a nepretržitý proces sebaobrany živých bytostí, schopnosť žijúcich systémov neprestajne vytvárať seba samé, autonómne produkovať život, pričom autonómia neznamená, že indivíduum môže existovať samo pre seba. (...) Autopoiezis funguje len v štrukturálnom prepojení, v spolužití jednotlivca s inými žijúcimi systémami. Na rovine človeka ako cítiacej, mysliacej a telesnej bytosti to znamená, že sa autopoietickyrealizujeme jeden cez druhého. (...) Z toho vyplýva, že ako ľudia máme aj zodpovednosť za vývoj toho druhého, že dokonca máme (...) povinnosť milovať blížneho, lebo bez lásky zaniká schopnosť človeka obnovovať samého seba, žiť.
Mohlo by sa povedať, že tvorivosť Osamelých bežcov od začiatku funguje podľa autopoietického princípu (...).
 

 
Spolu s ďalšími externými reportérmi vytvoril na stránkach Mladej tvorby osobitný žáner literárnej reportáže. Jej základom sa stala u Petra Repku výrazne subjektívna, intímna poloha, založená na literárnej štylizácii autentickosti, na priamom komunikačnom kontakte v podobe rozhovorov a dialógov, kombinovaných so záznamami intímnych biografických žánrov, denníkov, či korešpondencie a sprevádzaných paralelným prúdom autorskej meditácie a reflexie. (...) Literárne reportáže Petra Repku, obsiahnuté v knihe Vstaň a choď sa tak stali pre dnešného čitateľa nechtiac z aktuálnych reportáží pocitovou a skúsenostnou pamäťou doby, jej mnemosyne, odtlačkom či aurou.
 

 
Repkova poézia vzniká z troch výrazných impulzov. Na prvom mieste je to skutočnosť, tvoriaca základnú matériu, kúsky skladačky, z ktorých vzniká typická repkovskábáseň-koláž. Kombinujú sa konkrétne zážitky, úryvky z rozhovorov a komentárov, pričom sa takmer vždy dá zdokumentovať, kto ich povedal, komu, za akých okolností. (...) Druhým impulzom je (...) Repkov otvorený vzťah k slovu a významu básne, ktorá sa môže dať vyložiť jednoduchým odkrytím alegórie (ako napr. b. Kozmonauti), častejšie však zostáva sémanticky divergentná, schopná naplniť väčší počet interpretácií. Repka básne dotuje početnými informáciami, ale záverečný obsahový súhrn nie je zhodný so súčtom jednotlivých výpovedí. V súlade s pravidlami koláže, čitateľ prijíma rôzne registre informácií, usporiadané podľa intuície (tretieho tvorivého impulzu) a osobitej logiky subjektu.
 

 
Šprint na doraz. Dych z plných pľúc. Také sú Petrove dotyky so životom, ktorý je nám daný formulovať, formovať. Také je jeho obrazná myslenie, také sú jeho konkrétne, často priam empatické obrazy so zábleskmi čistej telepatie. Priamy prenos. Snímky z verejného koncertu. Beh kamery. A jej estetika: lavína, ktorú nezastaví ani val našej obyčajnej ľahostajnosti: Žiť naplno, prežívať, vžívať, vciťovať sa do iných aj do tepúcej duše našich svetov, ktoré máme ako dar. Byť nadšený, byť očarený, byť zdrvený, byť jednou nohou stále za hranicou možností, byť bláznivý aj zodpovedný zároveň, byť ja a ty, byť mužom a byť ženou, byť stále, byť viacej ako len byť na svete. Kričať od bolesti a mlčať pre radosť. Byť v premene. Blížiť sa, ako sa k nám blíži rýchly a vytrvalý bežec, ktorý v pohyboch svojho behu nesie celé svoje tiché posolstvo. Potrebu komunikácie, bezprostredný ľudský rozhovor uprostred rachotu a šumu sveta egocentrizmu a nemilosrdnosti.
 

Poznanie a opakovanie sa predlohy vytvára tlak na dištinkciu konečných znení básní, miestami až natoľko, že sa takmer stráca spojitosť s kalvarickými udalosťami a básnický text je samostatný. Vzďaľovanie sa od pôvodnej proto-platformy badať aj v knižnej následnosti, od najzreteľnejšieho vplyvu v Že-lez-ni-ciach až po obmedzenie v Karnevale v kláštore. Pocit nezávislosti a voľné prenikanie jednotlivými motivickými zdrojmi podporuje hravý a mimetický jazyk, ktorý fragmentárnym radením replík a motívov pracuje proti ucelenosti výsledného obrazu zostaveného podľa mimetického princípu. Podobné dôsledky má Repkov postup po zlomkoch, dodávajúci celku svoje parciálne významy, často entropické, málo uchopiteľné, prijímané ako záchvev energie, kladného alebo negatívneho nabitia, ako vyjadrenie tragiky, absurdity, grotesky.
 

 
V zbierke Relikvie anjelov Repkovo básnenie, predtým optimistické a hravé, prechádza presýtené všeplatnými múdrosťami viditeľne viac na stranu vážnosti. Poukazuje napríklad na vyprázdňovanie viery „zdedenej“ bez zvnútornenia, keď tí, ktorí o nej hovoria, uctievajú relikvie, ju často len majú, neprišli k nej sami, nevyšliapali             vlastný chodník, neprešli vlastnú púť (...). Tematizuje silu i vyprázdnenosť slova, obojstrannosť vzťahu Boh – človek, priateľstvo, či zmenu matky na anjela, no všetko sprevádza istý nadhľad, ktorý mu nedovoľuje upadať do pesimizmu.
 

 
Už v Repkovej poézii sa za jeden z jej najsilnejších tematických prvkov považovala fascinácia smrťou, kontrast chladu a pátosu smrti a v memoároch patria k najlepšie napísaným práve tie, v ktorých sa vedie zápas o život (...) a reflektuje sa smrť najbližších (...). Tieto časti nie sú banálne, naopak, majú svoju špecifickú atmosféru, sugesciu, tajomstvo, autor v nich nie je reportér, skôr intímny lyrik, pripomínajú pamäti Mily Haugovej či Jána Roznera, v ktorých reflektovanie smrti najbližších alebo už dávnejšie mŕtvych patrí tiež k tomu najlepšiemu. (...) Repkovo Spätné zrkadlo pre svoj uvoľnený, nenásilný spôsob písania, škrtanie zbytočného, pozorovanie z odstupu, presah k absolútnemu vnímaniu umenia, vnímavé reflektovanie ideologicky zmanipulovanej spoločnosti a ľudsky úprimné sebaobnažovanie zrejme nestratí ani v budúcnosti estetickú príťažlivosť a v rámci memoárovej literatúry bude patriť k tomu lepšiemu, čo u nás vzniklo.