Debutová zbierka Petra Staríčka Chodec (2009) predstavuje vskutku hodnotné prvotné vykročenie začínajúceho mladého básnika a v plnom zmysle je naplnením skutočného pisateľského talentu, s najväčšou pravdepodobnosťou je i predzvesťou pokračovania kvalitnej, plnej poézie. Sám autor v súvislosti so svojimi textami používa pojem „usedená poézia“, ktorý z môjho pohľadu po zoznámení sa s poéziou autora konotuje poéziu zrelú (potvrdzujúcu jej neprvoplánovosť), práve tak, ako je Staríček hotovým básnikom.
Celá zbierka je komponovaná do troch častí s doplňujúcim básnickým cyklom s názvom Ospalosť v závere. Pred každou z častí nachádzame aj akési fragmenty básne v próze, ktoré samy osebe podávajú komplexný ucelený význam samostatnej básne a zároveň sú i akýmsi Staríčkovým posolstvom, vysvetlením o smerovaní jeho lyrického (a azda i autorského) subjektu. Básnikov subjekt síce balansuje nad priepasťou, no nepotrebuje pred ničím utekať, necháva sa zasahovať slovami. Nie je impulzívnym bežcom, ale skôr premýšľajúcim blúdiacim chodcom, pričom výsledok, cieľ jeho chodenia zostáva naďalej otvorený. Jeho intenciou je obracanie sa do človeka, do seba.
Autor predstavuje svoju schopnosť tvoriť viazanú veršovú formu na priestore desiatich sonetov, v ktorých uplatňuje striedavé a obkročné, zvukovo nepresné rýmy (v prvej časti zbierky), pričom vzdialené mu nie sú ani princípy voľného verša. Tiež si možno všimnúť veršové presahy, ktoré nachádzame v celom texte zbierky. Ako často sa opakujúci atribút Staríčkovej poézie sa prejavuje intertextualita. V jednej z prvých básní s názvom Halali odkazuje na konkretistickú básnickú tradíciu, s tým sa opakovane stretávame i neskôr v texte, na inom mieste sa črtá poznanie Válkových veršov, poézie osamelých bežcov a i. Staríček preukazuje svoje nadanie a precíznosť tiež v samotnej práci s jazykom, osloviť môžu jeho prepracované tvary, slovné hry: „budem ťa chvíľu ľúbiť-neľúbiť“ (báseň Halali); spôsob narábania s frazeologizmami: „pečený holub vletel priamo do huby“, „mesto sa v hrobe obráti“ (báseň Pamäť) a pod. Výraznou obraznosťou zaujme tiež báseň Koktavý sonet, kde nachádzame prepracované vizuálne („do zelenej krvi ponáram hlavu ako trávy“) i zvukovo-vizuálne metafory („v očiach mi nikdy neprestaneš zvoniť“). S obsahom básne korešponduje i samotný názov – koktavý „pomýlený“ sonet, v ktorom je aj „svet hore nohami“, kde je „bláznivý vesmír, vesmír koktavý“. I sonetová výstavba je „naopak“ (3+3+4+4 miesto tradičného 4+4+3+3). Za ďalší významotvorný prvok možno u básnika považovať pomerne častú tendenciu zdôrazňovať farby (v tomto prípade zelenú). No takisto v nasledujúcom Modrom sonete, predstavujúcom líniu Staríčkovej silne imaginatívnej lyriky, je takmer v každom verši básne explicitne zdôraznená modrá farba. Tento aspekt môže byť tiež určitým predznamenaním básnikovej znalosti výtvarného umenia a odkazovania naň, ako aj na konkrétne maliarske osobnosti. Tieto slová potvrdzuje báseň s názvom Skica. Ide o sonet venovaný talianskemu maliarovi a sochárovi, predstaviteľovi Parížskej školy z prelomu 19. a 20. storočia Amedeovi C. Modiglianimu. Báseň odkazuje na prostredie Paríža už samotným venovaním umelcovi, ale aj obrazom kaviarne Lapin Agile na Montmartri, ako aj pernodom – legendárnym anízovým likérom parížskych umelcov – a zároveň odkazuje na skorú smrť umelca (ten vo veku 35 rokov umrel na tuberkulózu): „Uschne skôr ako farby na palete. / Zakašle.“ Podobným textom je báseň Obraz, v ktorej autor explicitne odkazuje na G. Klimta. Staríčkove odkazy, či skryté alúzie na fragmenty z výtvarného umenia sú v zbierke pomerne časté. Okrem výtvarnej sféry odkazuje taktiež na osobnosti slovenského literárneho kontextu, konkrétne v sonete Tlak na slovenského básnika, predstaviteľa barbarskej generácie J. Urbana, ktorý v mladom veku zahynul pri autohavárii („Dnešná noc končí s krkom v čiernej mašli“), čo Staríček naznačil i veršami tretej strofy: „Nestráviteľný, blúdiaci chceš navždy / prisahať vernosť v protismere jazdy. / Nik neurčí deň ani hodinu“, pričom uvedeným druhým veršom poukazuje nielen na samotnú autohaváriu, ale aj na Urbanovi blízke gesto vzbury. Tento úsek uzatvárajú básne napísané s decentným vtipom, ide o básne Vykonštruovaný sonet (konštruovaní sonetu) a Dekonštruovaný sonet (dekonštruovanie jeho formy).
V druhej, azda najrôznorodejšej časti zbierky prechádza autor od sonetov k neviazanej voľnoveršovej forme, pri ktorej z básní vypúšťa interpunkciu. Mnohé z básní majú podobu stručných, v mnohých prípadoch akoby nedopovedaných „mikropríbehov“. Také predstavujú napr. básne Štep, Vnútorný zrak, Amulet či Zjavenie, pričom Staríček neopúšťa svoje konštanty, akými sú prepracovaná intenzívna obraznosť (od vizuálnych, taktilných až ku gustatívnym metaforám, napr. v básni Zjavenie: „akoby mi niekto vložil / morského ježka do ruky“, „na podnebí pachuť / horiacich čínskych / drakov“) a zvýraznený kolorizmus. Z hľadiska zvukovej výstavby básnik funkčne narába s opakovaniami hlások (báseň Štep). Vo významovej rovine naďalej osciluje medzi pólmi svetla a tmy. Vyznenie akýchsi introspektívnych pohľadov, úvah lyrického subjektu ponúkajú básne Vynález ohňa či Dvanásť jazykov, na ktorej priestore básnik vyjadruje svoju potrebu po čistej, skutočnej poézii: „Nikdy nezostanem hluchý / k slovám čo zapaľujú / ústie jazyka (...) chcem počuť poéziu (...) priezračnú čistotu / zostupujúcu /cez ústa / ďalej“, ako aj kratšie básne, zamyslenia (ako v prípade básne Trajektória a i.). Odkazný charakter má báseň Romanca poukazujúca na klasický žáner hispánskej literatúry, ktorá však svojou obraznosťou zároveň odkazuje na slovenský literárny kontext – Staríček akoby sa opätovne navracal ku konkretistickým (stachovským) metaforám, napr. „na jazyku cítiš soľ s krvou“. Podobne na „estetizáciu škaredého“ nadväzuje i v básni Chodec (lept), kde tieto obrazy prechádzajú do rôznorodých podôb metalických metafor, až veľmi silných, hrôzu budiacich prirovnaní, napr. „tvoja izba je kremačná pec“, či do surrealistických fragmentov (tiež v básni Splývanie). No i napriek všetkej hrôze a zdanlivej nezmyselnosti sa básnik naďalej neprestáva snažiť o nachádzanie zmyslu: „tak hľadáš zmysel vecí / a hlasov ktoré zanikajú“.
Staríček vo svojom debute oživuje a dáva priestor i u nás málo tradičnej básnickej forme sidža, realizovanej v slovenskej poézii v podobe šesťverší. V básni Barové sidžo naznačuje autor jemnú skepsu, začína uvažovať o zmysle: „Prísť na svet poutierať stoly / a dozvedieť sa, čo je samota (...) a ty si myslíš, že to nešťastie / z barovej handry ráno vytrasieš?“ V básni Lept básnik združil v rade slov veľmi intenzívne, stachovsky prenikavé symboly „síra, krv a voda“, ktoré ponúkajú široký diapazón asociácií. Táto časť akoby výrazovo nadviazala na deestetizujúce básne predchádzajúcej časti textov. Najväčšmi azda rezonuje báseň Po černi, ktorá v mnohých aspektoch veľmi intenzívne vystihuje pocit súčasného človeka. Všetky texty tejto tretej časti vyznievajú sebaspytujúco, triezvo, až horko úprimne.
Do záveru zbierky Staríček zaradil cyklus piatich básní krehkého tvaru a výrazu Ospalosť. Sú súkromnou reflexiou lyrického subjektu, ktorý pozoruje okolitý svet, no zároveň sa obracia do seba: „učím sa načúvať veciam, / čo čosi znamenajú“. Dominuje zvukovo-vizuálna hravosť; zreteľná je prítomnosť ženského subjektu, ktorý očaruje svojou prítomnosťou („úlomkom vtáčieho pera, jeho prechádzaním / po rukách“). Zrejme jeden z najvýraznejších obrazov debutu predstavujú verše IV. časti cyklu, v ktorej Staríček svoj ženský lyrický subjekt nepriamo odkazuje na Botticelliho Zrodenie Venuše: „medzi skupenstvami vody je pena / ako podobenstvo o jej čistote a šumení / a z nej najhlbšia ty / vychádzaš na breh (z roztvorenej ulity) / s rozpustenými vlasmi“. Verše cyklu oslovia najmä svojou nekonvenčnou obraznou nasýtenosťou, napr. „je mi tak sladko, sýto a zreteľne / keď tvoje biele možno klíči, zaobľuje sa a zapadá / za horizont ako pierko“, pričom v tomto cykle autor asi najväčšmi vyexponoval senzitívnosť svojich metafor. V jednotlivých častiach ho premysleným, no decentným spôsobom jazykovo i sémanticky vygradoval, čo je nesporne potvrdením Staríčkovho talentu a zmyslu pre krásno.
Hoci Staríčkove texty zaujmú svojou rôznorodosťou, zbierka pôsobí kompaktne, výrazovo ucelene. Básnik tu prejavil svoju silnú zmyslovú vnímavosť a schopnosť zachytávania i tých najrôznorodejších fragmentov v jeho bezprostrednej blízkosti. Odvoláva sa na slovenský aj svetový literárny kontext, odkazuje na inšpirácie výtvarným umením. Odhaľuje tiež svoj talent narábať s jazykom – zreteľne sa prejavuje najmä v jeho slovných hračkách –, ovláda princípy poézie na úrovni verša, rytmu, práce s rýmom, ale aj na metaforickej úrovni. Jeho sonetové formy vyznievajú veľmi nenútene, no esteticky razantne, veršom však na druhej strane nechýba ani hlbšie posolstvo, dôležitý, naliehavý odkaz pre človeka 21. storočia. Jeho zbierka predstavuje „poéziu hľadania“. Staríčkovo slovo akoby nachádzalo jeho doposiaľ skryté, nové dimenzie.
Celkový ráz knižky dotvára obálka, na ktorej je vyobrazený fragment dlažby z bardejovského Radničného námestia, ako aj ilustrácie autorovho otca Vincenta Staríčka.
Mária Pavligová
