Po časopiseckých začiatkoch – verše a recenzie publikoval v literárnych časopisoch a denníkoch – knižne debutoval básnickou zbierkou Prosenie s koňmi, v ktorej príznačnou, bohatou metaforikou vyjadril spojenie so svetom prírody. Po nástupe normalizácie pripravil spolu s V. Kondrótom a E. Holečkom knihu venovanú pamiatke M. Nešpora Pocta. Ideologickou angažovanosťou je poznačená aj nasledujúca zbierka reflexívnej lyriky Verše o zrení. V nej v duchu dobových konvencií rezonuje tematika druhej svetovej vojny a spoločenská problematika súčasnosti. Pre zbierku Večerný vietor je charakteristický senzualizmus, nadviazanie na domácu i svetovú avantgardnú poéziu a dobovo preferovaný optimizmus, ktorý rezonuje aj v zbierke Žijem. Umelecky zrelšie sú až zbierky Denné sny a Čierna skrinka, ktorých základ tvoria poetické obrázky z osobného života, reflexie o tvorbe a o prírode. Práve týmito zbierkami sa výraznejšie zaradil do kontextu modernej slovenskej poézie. Ako dramatik debutoval rozhlasovou hrou Mefistovals, tematicky zameranou na kritiku malomeštiactva. Osobitú dramatickú poetiku rozvinul v rozhlasových hrách Azyl, Intarzia, Návšteva a Napoleon a pápež. Je tiež autorom knihy parodických rozprávok pre deti Udatný rytier Roland a poslední draci, muzikálu Leštiči kľučiek, libreta a textu k televíznemu baletu I. Dibáka Portrét na motívy rovnomennej Gogoľovej poviedky. Zostavil zborník Sonety ročných období (1977). Prekladá z klasickej francúzskej literatúry (A. de Vigny, P. Corneille, A. de Lamartine, V. Hugo).
