Peter Šulej photo 2

Peter Šulej

9. 8. 1967
Banská Bystrica
Žáner:
próza

Komplexná charakteristika

Peter Šulej vo svojej tvorbe používa metódu, ktorou na jednej strane „nazerá na svet okolo seba tak, aby sa stal básňou“, na druhej strane aplikačne prezentuje slovný verbalizmus a gestikuláciu, niekedy hraničiacu s kryptoanalytickou polohou textu, ba až s radikálnym výkrikom avantgardnej lexiky. Jeho tvorba sa hneď v počiatkoch odráža od esenciálnej poézie okamihu s následným okúzlením z vlastného rozčarovania, keď sa uchyľuje do portálu a priestoru slova a ním indikovanej fantázie. V poetickej trilógii Porno, KultPop raz nežne prezentuje poznanie dotyku ženy, inokedy prísne definuje „odkaz“ networku, ktorý našej civilizácii tak chladno blikoce do tmy svojou binárnou sústavou. Scivilňuje stav vecí okolo seba a kombinuje vizualitu textu s jeho dekompozíciou. Hľadá tak nový tvar a spôsob vo výraze a väzbe slova doby, ktorú chce pomenovať. V tejto koncepcii sa nesie najmä  zbierka Pop, kde grafické vízie textu korešpondujú s výrazovým futurizmom, preneseným do súčasného statického stavu odcudzenia človeka človekom a do procesu myslenia, vyplývajúceho z  neštandardnej komunikácie medzi ním a svetom. Šulej tak ako jeden z prvých autorov implantuje do slovenskej literatúry nový termín: kyberpunkovú poéziu a prózu – ako jej samostatný vývojový prvok. Prelomom a prekročením normy jeho poetického rubikonu je kniha Návrat veľkého romantika, ktorá sa stáva privátnym poetickým kanónom  a unifikovanou renesanciou jeho ľudského poznania. Spomienky a straty (nechtiac i zámerne) dychtivo rozvibrujú povestnú hranu „umlčaného jazyka času“. Peter Šulej je dvojdomým autorom: popri poézii publikuje práce aj v oblasti prózy. V knihe poviedok Elektronik café sa prejavil ako výrazný predstaviteľ kyberpunkového žánru u nás. Jeho vízie a reflexie v tejto pre bežného čitateľa málo známej oblasti vnímajúci subjekt nechtiac úplne vťahujú do centrifúgy pojmov, ktorých existencia je pre mnohých až na hranici reality. Peter Šulej vo svojej tvorbe uprednostňuje tajomstvo pohľadu z diaľky, je imaginatívny a na druhej strane až hermeticky chladný a presný, pokiaľ ide o jeho literárny zámer. Príliš sa nezaoberá nezáživnou alegóriou „súmračnej neurčitosti“ či úvahami o pravidlách sveta, ktoré sú podľa neho aj tak morálne a eticky bizarné a absurdné. Vytvára novú koncepciu pohľadu na veci, ktoré sú pre mnohých z nás ešte dodnes pomerne veľkou neznámou, a v podtexte (ľudského bytia) dominantne hľadá a nachádza ničím nenahraditeľný maxirozmer v zmysle človečieho zvolania: hominem quaero! – a právo človeka na cit a lásku v zbesilo gradujúcej epoche technických výdobytkov, prorokov a  ich „studených“ zázrakov.

Ireney Baláž