Peter Šulej photo 2

Peter Šulej

9. 8. 1967
Banská Bystrica
Žáner:
próza

Napísali o autorovi

Práve som dočítal Šulejovu zbierku básnických textov Archetypálne leto. Nadobudol som pocit, že miestami som mal do činenia so starostlivo „vymyslenou“ prepracovanou poéziou. Ľahučké, neotravne, melancholické, spleenom opatrne poznačené riadky. Šulej dorazil do vytúženého prístavu básnickej zrelosti – svojej vlastnej zrelosti. Je dobre byť zrelý, je to čosi ako súkromný vrchol. Zrelosť nesie v sebe aj obmedzenosť. Z vrcholu niet kam ísť, niet kam a niet ako ukročiť. Pokročiť. Nie však sa umárať nereálnymi snami; jeden vrchol stačí. Prístav, v ktorom sa možno usadiť a dookola pritom pozorovať pritom ruch na pláži.

Peter Macsovszky

Letmý pohľad na obsah napovie, že autor zotrváva pri používaní „futuro-technokratických“ reálií charakteristických pre spolutvorcov Generátora X (Duch satelitu, Program je program, Arteficial, Topografickí ľudia). Kvantitatívny nárast v textoch („trekujúci samuraji / z obchodného megacentra /? kinového multiplexu / geograficky nedeterminovaní / vo farebných bublinách di-priestoru)“ nutkavo vyvoláva neopodstatnenú predstavu rečovej nadbytočnosti. Avšak verbalizmus možno Šulejovi vyčítať v iných oblastiach. Estetický dosah v tradičnom poňatí treba ponechať bokom, dané prostriedky sú funkčne plne opodstatnené. V porovnaní s Michalom Habajom sa v umiernenej podobe, po prvé: spolupodieľajú na vytváraní básnických figúr – v kombinácii s tradičnými poetizmami tvoria „katachretické“ obrazy: „narodený v kolíske z laserových šípov“  „na  webovej stránke vzorka tartanu“, „čakám len na vyrozprávanie / bájnych príbehov z dávnych mediálnych bojov“. Vďaka použitiu v ironizujúcich a cynických polohách predstavujú ideálny prostriedok kritiky aktuálnych objektov: konzumu a reklamy („v objatí viacprúdových diaľnic betonový / ostrov slobody / zachváti národ pri výletoch pri piknikoch... všetci zajedno / ... Novodobý romantizmus, ktorý ponúka, tkvie v hľadaní normálu, rovnovážneho stavu, zlepšení. Podstatný je pohľad vpred. Útek z prítomnosti vo forme nostalgicko-sentimentálneho spomínania. V konfrontácii s tým, čo možno označiť hrozbami technokracie sa prikláňa na stranu človeka: „výsledky sú neuspokojivé / ešte stále sme príliš prirodzení / zaplavení chémiou a citmi“."

Jana Pácalová

Electronic cafe je pro konstrukci nevyhnutelného světa. Myslí s vírou v nekorigovatelnost směru vývoje, v jedinou trasu po trajektorii dané funkce histórie. Už jiní stvořili ve svých textech fylogenetické následovníky člověka, umělé inteligence, myslící stroje (W. Gibson, D. Simmons, A. C. Clarke...), Peter Šulej též; navíc však přisoudil lidstvu smrt, s jistotou uvidel poslední jámu s kůly pro mastodonta. Ve vnitřním postupu bloku života mu nezbýva vědomí k efektívnímu odporu. Současný spoločenský vzorec mutuje, rodina v opozici muže a ženy se propadá do širších polygamních spoločenstev, v pozadí se sexem nepřirozených a virtuálních poloh; né jako důkazem perverzity, nýbrž jako stavem v přirozeném, nezadržitelném posunu. Perverzní je návrat k tekutinám, k masu (W. Gibson), lidé se snaží naroubovat na stroj, vykročit ze slepého ramena evoluce. Zmizela hloubka citu, který zde člověka v posledku definuje překlenutá lstí invalidního intelektu (s. 147). Jednotlivci, normalizováni multimédií, uskřípnutí drogovou poživačnosti, inkarnování do klávesnic, utopení v čemkoliv z nudy, jsou ztraceným kusem stáda zbloudilých, ale svou samotu dokáže postihnout jen ten, kdo projeví snahu rozbít to, co souvisí s kultúrou, vztahy a slovy. A autoreflexe se prolína s destrukci toho všeho. V generalizaci lze pak lidstvo chápat jako povaleče, který na zbořeništi – na pozadí s gejzíry ohne – zapaluje další marihuanovou porci.

Dan Faltýnek

Odhadujem, že cieľová skupina čitateľov bude najmä z radov mládeže. Šulej vie vynikajúco zužitkovať prácu so slovníkom, využíva slová z poklesnutej slovnej zásoby, neologizmy, zloženiny, takisto vie šikovne oboznámiť s počítačovou a kybernetickou terminológiou bez toho, aby zostal v dojmoch čo len náznak poučovania. Okrem toho bude mládeži bližšie prostredie, postavy a ich životné peripetie. Kniha Elektronik cafe je u nás vcelku vyváženým vkladom do intenzívnej poviedkovej tvorby, v sci-fi sa určite zaradí medzi vrcholy.

Radoslav Matejov

Vnikať do ohybných a zároveň akoby kamenných priestorov poézie Petra Šuleja nemusí byť vždy ani jednoduché, ani ľahké; autor s ľahkou eleganciou zapája do svojho fondu poézie presné výrazy z jednotlivých vedných odborov či citáty v cudzích jazykoch, čo na jednej strane neobyčajne umocňuje povedané, na druhej strane sa čitateľ „pozdvihne“ nielen esteticky, ale aj intelektuálne. Pravda, žiada si to sústavnú pozornosť, od týchto veršov sa nedá odbiehať a často sú vo svojej zdanlivej zložitosti také naliehavé, akoby si vyžadovali od čitateľa rovno reakciu, odpoveď. (...) Čitateľ si uvedomuje, že je možno súčasťou dobre premyslenej hry, no túto úlohu koniec koncov prijíma celkom rád. Autor „pracuje na základe vlastného utajeného programu“ (zámer a piesok, s. 30) a čitateľ v básňach často nachádza rozličné verbálne prekvapenia, obrazy, ktoré vyvolávajú azda všetko, len nie ľahostajnosť. Šulejova poézia je aj poéziou malých príbehov, autor má schopnosť aj sa odosobniť, aj byť ich aktérom, posúvať ich k vytúženému asi ani nie koncu, ale stredu, kde sa všetko začína i končí. Nejde tu o hľadanie harmónie, ale prepájanie rozličných disharmonických ciest i gest, pričom niekedy práve gesto môže cestu aj zakryť, zahmliť, čo je možno tiež súčasťou autorovej stratégie. Ani v zbierke Koniec modrého obdobia Šulej nevybočuje z toho, na čo sme si uňho už zvykli, takže ju chápem ako ďalšie prehlbovanie svojrázneho autorského hlasu. Je to kniha plná kontrolovaných emócií i predstavivosťou prebúdzaného ratia, ktoré sa navzájom akoby pozorujú a striehnu na každý svoj pohyb – orientovať sa v Šulejovej poetike znamená aj byť čitateľsky na istej úrovni, keďže autor evidentne nepíše pre každého čitateľa, ten si ho musí nájsť a pomerne namáhavo dešifrovať. Šulejov autorský rukopis je veľmi dôkladný a pestrý, vzniká pocit, že autor nenecháva nič na náhodu a o básni premýšľa a možno ju modifikuje do posledného momentu. Tým lepšie.

Viera Prokešová

Pri prvom listovaní knihy Koniec modrého obdobia som zistil, že je dosť silným podnetom na myslenie. (...) Šulejovo básnenie je, myslím si, exemplárne umelé. Nie je slávikom, ktorý spontánne produkuje tóny, ale strojom na výrobu asociácií. „Meteorológia vízií je poézia“, myslí si Peter Šulej. Šulej je „ťažký“. Jeho dikcia je štylizovaná, umelá, intelektuálska až šašovská. Prečo? Treba akcentovať umelosť. Príroda zo šulejovského sveta zmizla. Šulejovské asociácie sa akoby, (áno, AKOBY) vynárajú spoza horizontu, ktorý je predpísane umelý. Zlomyseľne si možno pomyslieť: dnes SA takto píše „poézia“. Šuleja by sme mohli znevážiť ako stádového básnika. Ale predsa to neurobíme. Šulej ako umelý stroj emituje text, ktorý nie je text. Text by mal byť celistvý ako biologické tkanivo. Šulej emituje slová v rôznych konfiguráciách. Akoby nám hovoril: myslite si, čo chcete. Podozrievam ho, že POKÚŠA. Nie je stádový básnik. Je čosi poeticky neutrálne: pokušiteľ. My sami sa prostredníctvom jeho „textov“ pokúšame. Ako vieme z dejín, pokušenie je vynikajúca heuristická technika.

Ivan Žucha

Aj básnik, poviedkar, vydavateľ, organizátor literárneho života Peter Šulej sa napokon dopracoval k románu. A nie hocijakému, pretože ten jeho sa volá História. (...) Šulej možno ani netúži rozdávať odpovede na prekérne otázky, ale rozhodne mu nechýbajú kapacity ani zážitky na literárne formulovanie vlastných vízií o subjekte na prelome epoch. A takú liberálne rozkrytú históriu subjektu, dôsledne generačnú, nám ponúka: ako a čo sa prihodilo subjektom, ktoré sa vyviazali zo služby vyprázdnenému režimu, „ako sa z toho hormonálneho chaosu, larválneho štádia, nekontrolovateľného kvasenia, totálneho pobláznenia mysle, horúčky a závrate nakoniec vykľujú úplne normálni seriózni ľudia – inžinieri, lekári, vedci, výskumníci, učitelia, spisovatelia, umelci?...“ Šulejov román sa reálne naozaj odohráva takpovediac v dvoch epochách. Jedna sa končí a druhá sa začína, na prvú sa spomína, druhá sa tvorí a projektuje, pričom aj táto projekcia má overiteľne autobiografický základ. Nedalo by veľkú námahu identifikovať za menami bohémskych románových priateľov mená reálnych protagonistov „histórie“. „História“ sa rovnako autobiograficky odohráva najmä v slovenských metropolách (Košice, B. Bystrica, Bratislava) s beatnickými výpadmi do sveta. Druhú vrstvu „reality“ okrem účinkujúcich postáv predstavujú spoločenské a politické reálie, módne trendy a celá tá atmosféra bujnejúca odnožami rocku, popu, reklamy, drog, alkoholu, sexu, mediálnej manipulácie a sieťovania. Do tohto „životopisného“ základu vstupujú odkazy na literatúru, spisovateľov a umelcov, pričom je príznačné, že v priaznivých súvislostiach sa tu ocitnú slovenskí klasici ako G. K. Zechenter-Laskomerský, J. Kráľ či J. Fándly. Túto líniu autor zapĺňa zemitým rozprávačstvom, v ktorom je nápadná humorná a ironická dikcia sprevádzaná ostrým kriticizmom (pochopiteľne, veď ide o socializmus a jeho dietky), no zmysel rozprávania je v podstate vážny (tiež pochopiteľne, lebo ide o hľadanie „histórie“ skladajúcej sa z identity jednotlivých postáv). Román je rozčlenený na segmenty zodpovedajúce aspektom jednotlivých postáv, medzi ktoré sa včleňujú ďalšie segmenty (intermezzá, kompendiá). „Realistickú“ líniu Šulej dokomponovúva fantazijnou nadstavbou (objav tritisícročných babylonských klinopisných tabuliek v nacistickom bunkri pri B. Bystrici obsahujúcich posolstvo pre ľudstvo a opriadanie sveta komunikačnými sieťami), ktorá je zdrojom sémantických impulzov i románového pohybu. Vytvára tak akúsi „komponovanú realitu“, ktorá až vo svojej materiálno-duchovnej úplnosti vypovedá o prenikaní do nepreniknuteľného ľudského obsahu. Šulejov román zaiste patrí medzi tie poctivé prozaické výkony, ktoré hľadajú nové možnosti autorského sebavyjadrenia k situácii slovenského či stredoeurópskeho človeka a jeho fungovania v globálnom priestore súčasného sveta. Využíva objavy postmodernistickej poetiky, ale s nadhľadom ich rozvíja do originálneho umeleckého tvaru. Neutápa sa v neurčitostiach moderného skepticizmu, ale pokúša sa tvoriť nielen textovú, ale skutočne výpovednú „históriu“ súčasníka.

Alexander Halvoník