Peter Šulej photo 2

Peter Šulej

9. 8. 1967
Banská Bystrica

Stručná charakteristika

     Zbierky P. Šuleja z deväťdesiatych rokov Porno, Kult, Pop (nazvaných aj ako Prvá trilógia) iniciovali a rozvíjajú líniu poézie citovej dištancie (tzv. poetiku „coolness“) a metatextovo (texty o tvorení textu) orientovanej tvorby. Šulejova poézia sa na rozdiel od fundamentálneho P. Macsovszkého neusiluje o prekročenie hraníc poézie; ostáva v jej rámci, ale tradičný model poézie dôkladne dekonštruuje a prostredníctvom postmoderných postupov palimpsestu a persifláže paroduje. P. Šulej predvádza dekonštrukciu s „vášňou“ vlastnou avantgarde zo začiatku 20. storočia, s ktorou má spoločnú intenciu šokovať a provokovať literárne aj spoločenské konvencie (Porno). Prítomný koncept času – porovnanie súčasného (budúceho) so zanikajúcim – je vedomým procesom a väčšinu zmien motivuje prepis „moderného“ na „postmoderné“. K dadaistickými, kubofuturistickým postupom autor pridáva postupy konceptuálneho umenia, pop-artu a industriálne a kyberpunkové motívy (Kult a Pop).
     Provokačný a recesistický charakter zbierky Porno sa vo zvyšných knihách Prvej trilógie mierne oslabuje a do popredia sa dostávajú experimenty so slovom, s textom a novými možnosťami počítačovej textovej editácie: kontaminácia literárneho textu so semiotikou a s výtvarnou estetikou počítačových jazykov a algoritmov, písanie ako počítačový program a ďalšie techniky ako novodobé básnické trópy a figúry. Autor svojou tvorbou demonštruje situáciu textu po vystúpení postštrukturalistickej filozofie (J. Derrida, M. Foucault, R. Barthes a iní) a po vzostupe kybernetiky a vedecko-technickej „evolúcie“, v ktorej sa radikálne prehodnocuje úloha človeka a autora.
     Knihy druhej, tzv. Modrej trilógie, tematicky nadväzujú na predchádzajúce zbierky a na kyberpunkový projekt Generator X. V trilógii sa ďalej rozvíjajú kyberpunkové a industriálne motívy „posthumanoidnej“ éry, ktoré sa dostávajú do konfrontácie s nostalgicky ladeným romantizujúcim gestom a gýčovosťou. V knihe Návrat veľkého romantika zasadzuje P. Šulej texty do rámca konzumnej a globalizovanej spoločnosti, a to v hyperbolizovanej miere a „v ironizujúcich a cynických polohách“, takže „predstavujú ideálny prostriedok kritiky aktuálnych objektov“ (J. Pácalová). Ku skutočnému „romantickému“ návratu dochádza až v zbierke Archetypálne leto, kde opisnosť priestoru a metatextovosť písania ustupujú v prospech subjektívnosti a „subjektovosti“ výpovede. Autor zotrváva pri štylizovaných rámcoch, centrom diania sa však stáva subjekt, ktorý tradičným lyrickým spôsobom reflektuje svoje túžby, sny a frustrácie. Neustále deformovanie obrazu hyperbolizáciou, iróniou a sarkazmom zneisťuje čitateľov, do akej miery ide o hru na subjekt alebo o sprostredkovanie autentickej skúsenosti.
     V poslednej knihe trilógie Koniec modrého obdobia P. Šulej uvádza ďalší rámec, ktorého základ tvoria prírodné materiály a procesy (pomenované odbornými názvami, chemickým zložením a pod.) a encyklopedicky všestranné kultúrno-historické súvislosti, ktoré simulujú archív s disparátnymi položkami a odkazmi na mýty, mystifikácie a skutočné udalosti. Miesto subjektu v tomto rámci je opäť znejasnené, prekryté nánosom informácií a podvojnou intenciou úprimnosti alebo hry na úprimnosť. Dôležitou témou sa stáva čas, trvácnosť a „ľudská existencia, jej fyzický aj duševný aspekt“ a ich uchopenie „prostredníctvom pojmového aparátu prírodného sveta“ (L. Suchá). Vzájomná konfrontácia subjektu (ľudskosti) s „anorganickým hardvérom“ ústi do kontrastu, zvýrazňujúceho pominuteľnosť spomienok, emócií a duchovnej podstaty, a zanecháva na tonalite textov nostalgick stopu.

Ján Gavura, 2012