Peter Šulej photo 2

Peter Šulej

9. 8. 1967
Banská Bystrica
Žáner:
poézia, próza, iné

Stručná charakteristika

Zbierky P. Šuleja z deväťdesiatych rokov Porno, Kult, Pop (nazvaných aj ako Prvá trilógia) iniciovali a rozvíjajú líniu poézie citovej dištancie (tzv. poetiku „coolness“) a metatextovo (texty o tvorení textu) orientovanej tvorby. Šulejova poézia sa na rozdiel od fundamentálneho P. Macsovszkého neusiluje o prekročenie hraníc poézie; ostáva v jej rámci, ale tradičný model poézie dôkladne dekonštruuje a prostredníctvom postmoderných postupov palimpsestu a persifláže paroduje. P. Šulej predvádza dekonštrukciu s „vášňou“ vlastnou avantgarde zo začiatku 20. storočia, s ktorou má spoločnú intenciu šokovať a provokovať literárne aj spoločenské konvencie (Porno). Prítomný koncept času – porovnanie súčasného (budúceho) so zanikajúcim – je vedomým procesom a väčšinu zmien motivuje prepis „moderného“ na „postmoderné“. K dadaistickými, kubofuturistickým postupom autor pridáva postupy konceptuálneho umenia, pop-artu a industriálne a kyberpunkové motívy (Kult a Pop).

Provokačný a recesistický charakter zbierky Porno sa vo zvyšných knihách Prvej trilógie mierne oslabuje a do popredia sa dostávajú experimenty so slovom, s textom a novými možnosťami počítačovej textovej editácie: kontaminácia literárneho textu so semiotikou a s výtvarnou estetikou počítačových jazykov a algoritmov, písanie ako počítačový program a ďalšie techniky ako novodobé básnické trópy a figúry. Autor svojou tvorbou demonštruje situáciu textu po vystúpení postštrukturalistickej filozofie (J. Derrida, M. Foucault, R. Barthes a iní) a po vzostupe kybernetiky a vedecko-technickej „evolúcie“, v ktorej sa radikálne prehodnocuje úloha človeka a autora.

Knihy druhej, tzv. Modrej trilógie, tematicky nadväzujú na predchádzajúce zbierky a na kyberpunkový projekt Generator X. V trilógii sa ďalej rozvíjajú kyberpunkové a industriálne motívy „posthumanoidnej“ éry, ktoré sa dostávajú do konfrontácie s nostalgicky ladeným romantizujúcim gestom a gýčovosťou. V knihe Návrat veľkého romantika zasadzuje P. Šulej texty do rámca konzumnej a globalizovanej spoločnosti, a to v hyperbolizovanej miere a „v ironizujúcich a cynických polohách“, takže „predstavujú ideálny prostriedok kritiky aktuálnych objektov“ (J. Pácalová). Ku skutočnému „romantickému“ návratu dochádza až v zbierke Archetypálne leto, kde opisnosť priestoru a metatextovosť písania ustupujú v prospech subjektívnosti a „subjektovosti“ výpovede. Autor zotrváva pri štylizovaných rámcoch, centrom diania sa však stáva subjekt, ktorý tradičným lyrickým spôsobom reflektuje svoje túžby, sny a frustrácie. Neustále deformovanie obrazu hyperbolizáciou, iróniou a sarkazmom zneisťuje čitateľov, do akej miery ide o hru na subjekt alebo o sprostredkovanie autentickej skúsenosti.

V poslednej knihe trilógie Koniec modrého obdobia P. Šulej uvádza ďalší rámec, ktorého základ tvoria prírodné materiály a procesy (pomenované odbornými názvami, chemickým zložením a pod.) a encyklopedicky všestranné kultúrno-historické súvislosti, ktoré simulujú archív s disparátnymi položkami a odkazmi na mýty, mystifikácie a skutočné udalosti. Miesto subjektu v tomto rámci je opäť znejasnené, prekryté nánosom informácií a podvojnou intenciou úprimnosti alebo hry na úprimnosť. Dôležitou témou sa stáva čas, trvácnosť a „ľudská existencia, jej fyzický aj duševný aspekt“ a ich uchopenie „prostredníctvom pojmového aparátu prírodného sveta“ (L. Suchá). Vzájomná konfrontácia subjektu (ľudskosti) s „anorganickým hardvérom“ ústi do kontrastu, zvýrazňujúceho pominuteľnosť spomienok, emócií a duchovnej podstaty, a zanecháva na tonalite textov nostalgick stopu.

Ján Gavura, 2012

Peter Šulej vo svojej tvorbe používa metódu, ktorou na jednej strane „nazerá na svet okolo seba tak, aby sa stal básňou“, na druhej strane aplikačne prezentuje slovný verbalizmus a gestikuláciu, niekedy hraničiacu s kryptoanalytickou polohou textu, ba až s radikálnym výkrikom avantgardnej lexiky. Jeho tvorba sa hneď v počiatkoch odráža od esenciálnej poézie okamihu s následným okúzlením z vlastného rozčarovania, keď sa uchyľuje do portálu a priestoru slova a ním indikovanej fantázie. V poetickej trilógii Porno, KultPop raz nežne prezentuje poznanie dotyku ženy, inokedy prísne definuje „odkaz“ networku, ktorý našej civilizácii tak chladno blikoce do tmy svojou binárnou sústavou. Scivilňuje stav vecí okolo seba a kombinuje vizualitu textu s jeho dekompozíciou. Hľadá tak nový tvar a spôsob vo výraze a väzbe slova doby, ktorú chce pomenovať. V tejto koncepcii sa nesie najmä  zbierka Pop, kde grafické vízie textu korešpondujú s výrazovým futurizmom, preneseným do súčasného statického stavu odcudzenia človeka človekom a do procesu myslenia, vyplývajúceho z  neštandardnej komunikácie medzi ním a svetom. Šulej tak ako jeden z prvých autorov implantuje do slovenskej literatúry nový termín: kyberpunkovú poéziu a prózu – ako jej samostatný vývojový prvok. Prelomom a prekročením normy jeho poetického rubikonu je kniha Návrat veľkého romantika, ktorá sa stáva privátnym poetickým kanónom  a unifikovanou renesanciou jeho ľudského poznania. Spomienky a straty (nechtiac i zámerne) dychtivo rozvibrujú povestnú hranu „umlčaného jazyka času“. Peter Šulej je dvojdomým autorom: popri poézii publikuje práce aj v oblasti prózy. V knihe poviedok Elektronik café sa prejavil ako výrazný predstaviteľ kyberpunkového žánru u nás. Jeho vízie a reflexie v tejto pre bežného čitateľa málo známej oblasti vnímajúci subjekt nechtiac úplne vťahujú do centrifúgy pojmov, ktorých existencia je pre mnohých až na hranici reality. Peter Šulej vo svojej tvorbe uprednostňuje tajomstvo pohľadu z diaľky, je imaginatívny a na druhej strane až hermeticky chladný a presný, pokiaľ ide o jeho literárny zámer. Príliš sa nezaoberá nezáživnou alegóriou „súmračnej neurčitosti“ či úvahami o pravidlách sveta, ktoré sú podľa neho aj tak morálne a eticky bizarné a absurdné. Vytvára novú koncepciu pohľadu na veci, ktoré sú pre mnohých z nás ešte dodnes pomerne veľkou neznámou, a v podtexte (ľudského bytia) dominantne hľadá a nachádza ničím nenahraditeľný maxirozmer v zmysle človečieho zvolania: hominem quaero! – a právo človeka na cit a lásku v zbesilo gradujúcej epoche technických výdobytkov, prorokov a  ich „studených“ zázrakov.

Ireney Baláž