Meno Radoslava Tomáša nie je na slovenskej básnickej scéne neznámym pojmom, a to najmä u mladšej generácie čitateľov. Ako hovorí sám autor, svojím písaním pozýva čitateľa k otvorenému dialógu a kreatívnej výmene. Počiatočnou iskrou jeho tvorivej práce je zrodenie určitého konceptu písania, ktorý potom ďalej vedome spracováva do konečnej podoby, akú nachádzame v jeho knihách.
Tomáš vstúpil do literatúry v roku 2005 zbierkou Chlapec, ktorá je ale z veľkej časti výberom i jeho skorších básní písaných v 90. rokoch minulého storočia a zachytáva tak počiatky jeho tvorivých aktivít. Texty Rada Tomáša predstavujú záznamy, fragmenty zážitkov, spomienok, ktoré na priestore svojich básní oživuje a dáva im nové formy a významy. Každá z kníh autora je potvrdením vývinu jeho poetiky a predstavuje rôznorodé roviny, prostredníctvom ktorých básnik vníma svet a komunikuje s ním. Každá z nich je hľadaním novej úrovne vlastnej poetiky. Inšpiračným východiskom mu boli napr. texty Ivana Kraska, no ako sám priznáva, najväčšmi ho zasiahla poézia Štefana Strážaya.
Výber textov zbierky Chlapec je rozdelený do dvoch celkov (Chlapec, Chlapec a krajina) a doplnený doslovom Petra Karpinského. Už vo svojom debute Tomáš potvrdzuje svoj zmysel pre metaforu, pričom najzreteľnejšie pracuje s jej vizuálnom rovinou. V tejto súvislosti potom pochopiteľne vyznieva i možné nachádzanie paralel s poéziou konkretistov – okrem iných sa v básni Jej ktorá spí objavuje ondrušovský motív vajíčka („srdce je vyfúknuté vajíčko“), s ktorým vo svojich textoch pracoval tiež Ján Stacho. Nechýbajú však ani auditívne či vizuálne metafory, pri ktorých do popredia vystupujú fragmenty veršov determinované farbou či obrazom broskyne (broskyňové svetlo, broskyňový kopec a i.). Na úrovni motívov básnik často pracuje s jednoduchými prvkami, ktoré sú súčasťou každodennej reality, ako sú napr. šálka/hrnček, jablko, kostol, či prvky určujúce prírodnú krajinu – pole, slnko, sneh – alebo aj samotný motív dediny či záhrady, meniaci sa cez obrazy ročných období. Básne v tejto časti predstavujú intimizujúcu poéziu lyrického subjektu, ktorá je vyjadrená radostnými obrazmi detského sveta plynule prechádzajúcimi k dospelému vnímaniu sveta. Ten je doplnený aj o ženský subjekt, a to i s akousi erotizujúcou líniou, čím Tomáš nepriamo odkazuje aj na rúfusovskú literárnu tradíciu. Obrazy intimity dostávajú rôznorodé podoby práve vďaka zmyslovým metaforám a výraznému emocionálnemu náboju, ten je výrazný napr. v básni Otec, v ktorej básnik veľmi subtílnym spôsobom skicuje až akýsi archetypálny obraz otca: „muž čo brúsi nôž na chlieb / plače keď odchádzam / je hrdý a krásny ako dýka“ (podobne v básňach Doma, Na chvíľu atď.). Druhú časť zbierky otvára súveršie Štefana Strážaya, poukazujúce na krajinu ako subjekt, čo tejto časti dominuje a autor to naznačuje aj samotným názvom druhého celku knihy. Krajina je explicitne vyjadrená len zriedka, básnik vo veľkej miere pracuje s jednotlivými aspektmi, ktoré ju bližšie určujú. Krajina je inšpiráciou. Mení sa však kompozícia textov. Básne nadobúdajú imaginatívny, hĺbavejší charakter a oproti úvodným básňam sú náročnejšie i na rozsah a percepciu. Básnik pracuje s obrazmi dažďa či rozbitého skla a ťaživá atmosféra básní je v niektorých prípadoch naznačovaná aj priamo ich názvami (básne Bolesť, Smútok, Stratené a i.). Podobné konotácie dosahuje autor aj prostredníctvom antropomorfizmov („krajina zaspala v rozbitej škrupinke“, „dážď dvíha svoje ťažké ruky“) či použitím stachovskej metafory estetizácie škaredého, ako potvrdzuje napr. verš „do zreničiek vrastie ti vlastná koža / z viečok“. Takúto polohu Tomášovej poézie odľahčujú verše prírodnej lyriky, spomienky na detstvo či priestor vidieka.
Kompozične a tematicky je azda najprepracovanejším v poradí druhý Tomášov titul s názvom Vlčie svadby (2009), ktorý začal vznikať náhodne na základe autorovej inšpirácie divadlom a ktorý predpokladá náročného čitateľa so širším intelektuálnym pozadím. „Kniha vznikla ako intelektuálna hra s významami a presahmi, s množstvom odkazov a interpretácií,“ poznamenáva autor. Biblické a mytologické príbehy, ktoré básnik transformuje vlastnou optikou, sa mu svojou univerzálnosťou stávajú prostriedkom na vyjadrenie situácií a vzťahov zapadajúcich i do kontextu súčasného sveta. Zbierka je zložito komponovaná do troch častí pomenovaných podľa troch osudov z gréckej mytológie – Clotho, Lachesis a Atropos –, pričom každá z nich je ďalej rozčlenená na samostatné, no tematicky vzájomne poprepájané časti, ktorým básnik dáva zaujímavú („príbehovú“) podobu. Prvá časť zbierka zahŕňa štyri celky korešpondujúce s bájnymi príbehmi o Medei, Iasonovi, Minotaurovi a Theseovi, ďalšiu časť tvoria celky Judáš, Mária Magdaléna, Salome a Ján Krstiteľ, kým záverečnú, tretiu časť predstavuje básnický celok s názvom Starec a Boh. Autor vo veršoch prezentuje veľmi silné obrazy o vine, výčitke a smrti. Psychologizujúcimi postupmi je zvýraznený najmä morálny aspekt, čo potvrdzuje hneď prvý z textov, hovoriaci o dcére kolchidského kráľa stelesňujúcej symbol krutej pomsty. Tej však Tomáš i napriek ohavnosti jej činu (vražda vlastných detí ako trest za neveru manžela) neuberá na ľudskosti, ba naopak, Medea paradoxne o to viac zosobňuje samotný aspekt materstva („Práve vtedy / keď váha / je najviac / matkou / A aj sama vie / že nijaký iný divý zver / by to nespravil“). Jedným z výrazných prvkov zbierky je zvuková stránka veršov, refrénovito sa opakujúce pasáže či jednotlivé (i deestetizujúce až morbídne) obrazy a slovné hry. Vo veľkej miere využívaný voľný verš básnik na niekoľkých miestach narúša lineárnym usporiadaním textu, ktoré má v niektorých prípadoch podobu epického rozprávania. Zbierkou najväčšmi rezonuje motív smrti, ale aj úzkosti a samoty. Autor svoje texty prepája s pôvodným príbehom prostredníctvom idey, artefaktu či symbolu (ktoré častokrát korešpondujú s modernou realitou).
Ostatná zbierka básní Statusové hlásenia (2011) s podtitulom Antológia súčasnej európskej poézie predstavuje akúsi interaktívnu hru, ktorá sa zmenila na koncept písania, a zároveň i o čosi inú líniu poetiky Rada Tomáša. Básne-hry (ako potvrdzuje sám autor v krátkom doslove knihy), texty imaginárnych tvorcov európskej básnickej scény, majú byť len akýmisi podnetmi podporujúcimi úvahy o stereotypných aspektoch, ktoré môžu do percepcie textu zasiahnuť. Tomáš otvorene ponecháva spôsoby a cesty, ako tieto texty uchopiť, na čitateľovi, píše: „... na otázky, ktoré Statusové hlásenia položili aj mne samému, neexistujú správne odpovede.“ Jednotlivé texty sú rôzne kompozične usporiadané, okrem voľného verša autor využíva aj básne v próze. Takisto rôznorodá je tematická rovina a najmä repertoár motívov, v rámci ktorého sa ale básnik nevzďaľuje ďaleko od jemu dobre známej lexiky zahŕňajúcej pojmy ako dom, mama, jablko, anjel či šálka a i. Hravé vyznenie striedajú pocity samoty a odcudzenosti lyrického subjektu s niekedy abstraktným až tajuplným vyznením: „Lebo to najkrajšie príde až nakoniec – príbeh sa poddá, odhalí nový význam a zároveň zachová všetko z nášho súkromia, našej tajnej intimity“ (Ken Chiron, Po napnutom lane /denníky/, Grécko). Hoci v prípade tejto zbierky nejde o nezvyčajný nápad s hrou medzi identitou autora, jeho geografickým či rodovým určením, Tomáš predstavuje zaujímavý a umelecky hodnotný spôsob práce s jazykom, obraznosťou či zachytenia prostých fragmentov sveta.
Mária Pavligová
