Poetika, pedagogika, politika – tak by sa dali zosumarizovať tri profesijné oblasti, ale aj smery uvažovania Reného Bílika. Vo všetkých zastával či zastáva spoločensky významné funkcie, zároveň ich cez svoju osobnosť prepája a zúročuje vo svojej tvorivej práci.
V prípade reflexie literatúry konkrétne, mohli by sme upresniť, ide o jej vnímanie ako súčasti celkového životného priestoru. V pohybe Bilkovej výskumnej tvorivosti sa prejavuje predovšetkým snaha hľadať rozmery a súvislosti, ktoré sa vymykajú metodologicky rigoróznemu automatizmu. Ide o ťažšiu cestu písania. Výskumník pri nej vedome pracuje so skutočnosťou, že napriek objektívnosti vedeckého jazyka ako podstaty skúmania, kritéria odbornosti nie sú nikdy predpripravené, ale že ich výskumník sám vytvára.
Literárna veda
Publikačný vstup autora na literárnovednú scénu predstavuje Industrializovaná literatúra (1945-1956). Nezaujatému čitateľovi by sa vytýčením problému mohla javiť otázka – načo a aký záujem o nejakú „industrializovanú literatúru“, literatúra sa predsa číta z iných, estetických dôvodov a literatúru socialistického realizmu je preto lepšie vytesniť. Práve tento názor autor popiera a presvedčivo preukazuje, že „dobré literárne diela“ nevznikajú z hmoty vákua, sú súčasťou literárneho priestoru, jeho mnohorozmernej i protirečivej histórie a diela „vysokej literatúry“ tak nemožno vnímať ako abstrahovanú líniu kongeniálnych prejavov individualít. Treba len spresniť, že sloveso „popierať“ nie je vo vzťahu k Bílikovi celkom patričné, je totiž charakteristikou tohto autora, že fakty nepopiera, „len“ ukazuje veci diferencovanejšie. Preto sa v industrializovanej literatúre, o ktorej sa zjednodušujúco tvrdí, že reprezentovala etapu, keď literatúru „vytvárala“ politika, pýta:
„Je to však skutočne tak? Je vzťah literatúry a životného sveta len takýto jednostranný, odrážajúci? Nie sú tu aj opačné väzby, obojstranná interakcia? Nejestvujú aj indiferentné, nezúčastnené či mimobežné prúdenia?“
Sám si aj odpovedá, hoci, nejde o sebapotvrdzovaciu odpoveď, ktorá tak často uzatvára vedecké myslenie do kruhu už na začiatku bádania. Je to odpoveď, ktorá je snahou z tohto kruhu vystúpiť:
„Možností a vzťahov je skutočne viac a spravidla oni vo svojej rozmanitosti aj fungujú.“
Nečudo, že o vyše štvrťstoročie sa v zborníkoch a časopisoch objavujú paralelne jeho štúdie o „poetike cenzúry“ i „poetike existencie“.
Keď o šesť rokov neskôr po svojom debute vydáva Bílik monografiu Ľubomír Feldek (2000) začína z časového hľadiska tam, kde „s industrializovanou literatúrou“ skončil – v polovici päťdesiatych rokov. A hoci ide tentoraz o podstatne interpretačnejšiu monografiu, stále ho zostáva zaujímať to, čo vytváralo aj zmysluplnosť jeho skúmania socialistického realizmu, a síce „recepčné bytie“ textu. Namiesto odpovede na otázku, o čom dielo je, volí v tejto perspektíve bádanie, o čom dielo môže byť, či ešte presnejšie, o čom dielo môže byť, ak sa naňho dívame z rôznych pozícií – tých, ktorí ho čítali, tí, ktorí o ňom niečo povedali, s prísnym prihliadaním na motivácie a súvislosti, v ktorých tieto prehovory vznikali. Nemalú, hoci čiastkovú úlohu v takomto bádaní zohráva postoj autora, v tomto prípade Ľubomíra Feldeka, k samému sebe (tento záujem sa u Bílika systémovo prejaví pri spolueditovaní publikácie Programy a manifesty (2014)).
V monografii o Feldekovi sa tiež ukazuje Bílikovo napojenie na západnú tradíciu – na Jacquesa Lacana, Michela Foucaulta či Barthes. Nejde v tomto prípade ani o napojenie náhodné a ani o napojenie konformné. Naopak, autor najprv poukazuje na zdanlivú kontrapunktnosť daných zahraničných smerov uvažovania vo vzťahu k domácim podmienkam. Následne dokazuje, že ide o protirečenia pôsobiace len na verbálne doslovnej úrovni, pričom v podstate veci ich prepája rovnaký, moderne orientovaný záujem o ono „recepčné bytie“ textu, ktoré proti bagatelizujúcej sociológii či psychologizácii literárneho významu stavia smrť autora, no na druhej strane proti výskumu štruktúry určujúcej hodnoty diela stavia nevyhnutnosť recepčných kontextov. Je to devíza Bílikovho výskumného gesta dodnes – hlboké a empatické prepájanie toho najproduktívnejšieho zo zahraničných výskumov literatúry a filozofie na domáce východiská Františka Mika (on je autorom domáceho „recepčného bytia“), Oskára Čepana a Petra Zajaca, hoci posledný menovaný je viac už jeho spolupútnikom (spolu vydali okrem iného Texty Dominika Tatarku (2014) či Poetika textu a poetika udalosti (2018)). Z týchto perspektív vystupuje Bílik čítajúc štruktúru i čitateľské kontexty Feldekovej poézie, aby premýšľal nad jeho metaforami, ktoré ponúkajú nepreberné množstvo vlastného výkladu.
Všetko dosiaľ uvedené – rôzne podoby recepčného bytia, zmysel pre životnú celkovosť a znalosť historického kontextu – sa syntetizujúco prejavujú v práci Duch na reťazi (2008), ktorá je z tematického hľadiska zavŕšením záujmu o „industrializovanú literatúru“. Ide o zavŕšenie a východisko zároveň, pretože v tom istom roku vychádzajú Bílikovi dve dôležité knihy. Ak dovtedajší Bílikov záujem možno interpretovať ako objavovanie mechanizmov vzájomného pôsobenia historicity a fikcie (na pôde literatúry druhej polovice dvadsiateho storočia), v nasledujúcej monografii si vytyčuje tento problém programovo (treba dodať, že toto východisko je zároveň oblúkom, keďže téme sa cielene venoval už vo svojej dizertačnej práci). Ide o monografiu Historický žáner (2008), ktorá predstavuje prvý komplexný pokus o reflexiu historického žánru v slovenskej literatúre. Vo vzťahu k dosiaľ povedanému vychádza zdanlivo z inej teórie a sleduje aj iné zámery. Pravda je taká, že ak Bilíkovou konštantou je znalosť recepčného bytia otvárajúceho dielo v jeho kontextoch, tak v Historickom žánri analogicky manifestuje:
„Historický fakt pokladám za základný semiotický konštrukt historiografie. Je súčasťou reflexívneho vedomia a výsledkom hodnotenia javu ako významného, t. j. schopného interagovať s inými prvkami a javmi v systéme a spolupôsobiť pri jeho novom usporadúvaní, na podloží pretrvávania vyrastajúceho z dejinnosti ľudského životného sveta.“
Zmysel pre systémovú funkčnosť literárnych javov zostáva, metodicky sa obohacuje o nové prístupy a rozširuje sa tiež do nových časových rovín. Dokazujú to taktiež dve publikácie, ktoré Bílik pripravil edične: Ján Kalinčiak – Reštavrácia a iné (2009) a Jozef Miloslav Hurban – Prózy a články (2015). Hoci ide „len“ o edície, autor chápe svoju prácu ako „výzvu na prečítanie diela“ a snahu „ukázať, čo všetko texty ‚hovoria‘ o autorovi, o historickom čase, ktorý spoluvytváral, o vlastných väzbách na tento čas“. O tom, že nejde len o povinné klišé, vypovedá fakt, že obe diela vzájomne komunikujú, že ich možno čítať tandemovo, čo hovoria jasne názvy oboch doslovov: Skeptický ironik a Pragmatický romantik. Takto Bílik sleduje dvoch významných "romantikov" nie len v ich vlastnom historickom kontexte, ale, myšlienkovo vychádzajúc z Historického žánru, aj ako tvorcov dvoch typov naratívov „slovenskej dejinnosti“ – modernej a mytologizačnej, ktoré spoluurčujú našu národnú identitu dodnes.
Ostatné
René Bílik okrem iného pripravil publikácie Čítame slovenskú literatúru (1997), Prísne nepovinné (1999) či knihu glos, úvah, článkov a štúdií No a čo! (2001). Je rovnako autorom (vzhľadom k žánru) nevšedného textu v knihe o meste Pezinok 1208 – 2008 (2008).
Nezanedbateľné miesto v Bílikovej tvorbe zastupujú vysokoškolské učebnice – Interpretácia umeleckého textu (2009) a Teoretické aspekty jazykového a literárneho vzdelávania (2011). Hoci žáner vysokoškolskej učebnice môže vyvolávať isté podozrenie, predstavu výstupu, ktorý z hľadiska poznania disponuje potenciálom nižšieho rádu, René Bílik túto predstavu nenapĺňa. Jeho pedagogické práce sú mu predovšetkým nástrojom naformulovať vlastné dlhoročné skúsenosti s literatúrou čo možno najpregnantnejšie, so sústredeným zapojením sebareflexie vlastnej práce. Tento prístup možno dokladovať pozorovaním spôsobu, akým Bílik s „vysokoškolákmi“ komunikuje. Nedostáva sa, vzhľadom k svojej vedeckej práci, na inú jazykovú úroveň, neusiluje sa byť prístupnejšie čítaný kategorickou zmenou ani formy ani obsahu. Zmenu podstupuje len väčšími nárokmi na čistotu a komunikatívnosť svojej výpovede. To, čo vo svojej vedeckej práci vystavuje otvorenejšiemu experimentu, za účelom dospieť k skúsenosti aj skrze výskumnú rozbiehavosť, ktorá bola Bílikovi vždy vlastná, v prípade pedagogických prác zúročuje v koncíznej podobe. Nanovo tak formuluje „dôraz na spojenie literárnych textov so životným svetom a jeho problémovými situáciami“, ktorý kompaktne prepája s dôrazom na špecificky fikčnú, no existenciálne pravdivú povahu tohto vzťahu:
„Literárne dielo ako obraz sveta je ponukou možných ľudských životných situácií, ktorú v akte recepcie vzťahujeme na svoju vlastnú životnú situáciu.“
Daniel Domorák, 2021
